21. januára 2018

Čo sa to deje?

Posledných 5 dní sa mi každú noc sníva sen. Snažím sa prísť na to prečo, nie je to totiž normálne v mojom svete. Rozpoznám, kedy je sen spôsobený tým, že som pozerala nejakú blbosť, inokedy je to len náhodná spleť obrazov vyprodukovaná mozgom a kedy ide o čosi dôležité.
Tu si neviem rady a irituje ma to.

15. januára 2018

Trofeje na stene hľadajú chýbajúce časti

Motám sa na hranici svetov, nepatrím ani do jedného. Ľudia sú tak vzdialení, tak cudzí. Nie som ako oni...
Osamelosť utajeného Vesmíru, ktorý sa hanblivo ukazuje v očiach. Usadiť sa ako kvočka na žiariace hviezdy a driemať v ich teple.

Pozoruje ma pár očí, ktoré v šere svietia na červeno. Blíži sa čas večere a Nežná mi to pripomína aby som nezabudla. Mala by som pred ňou schovať hodiny.
Asistenčný pes amatér, no hlavne kotviaci prvok v realite. Naučila som sa od nej veľa, napríklad vypýtať si objatie, keď zatúžim po kontakte.
Cor unum et anima una.
Oxytocínové závislačky...

Výsledky krvi prekvapili, nemá ani AIDS ani hyperčosi. No wau! Liečba naslepo teda pokračuje a ja mám doma ubolené, unavené klbko nešťastia.
Už aby to bolo za nami.

14. januára 2018

TurboTragéd-Kokot

O tom, že ľudí používam ako svoje výskumné objekty niet pochýb. Občas sa mi vo vodách blog.cz podarí nájsť vážne zaujímavé kúsky až mi zastaví myslenie a chodenie.

http://jakjsemsenevyrovnalsrozchodem.blog.cz/

Občas sa fakt zamýšľam, že niektorých jedincov mal fotrík radšej utrieť do záclony alebo máti prehltnúť.
😃 Čo to kurva je? Freakshow ľudskej ubohosti???
A takýto tragédi chodia po svete a nútia ma opovrhovať nimi.

Svet je zvláštne miesto...

Pokurvená realita

Roztiahla som nohy aby sa mohla odložiť na svoje obľúbené miesto. Nežná je nóbl, vybrala si to najlepšie a ja mám príjemný ohrievač. Súznenie dvoch duší...
Opäť v posteli s vyhasínajúcou šálkou kávy. Možno je láska ku káve odrazom lásky k životu. Ten je často až nepríjemne horký.
Dali sme si rannú prechádzku v parku, kde okrem rovnakých rôznodruhových priateľstiev nebolo nikoho. Nedokázala som sa nabažiť pohľadu na skackajúce pozadie Nežnej. Určovala tempo, ktoré malo za cieľ čo najskôr prísť domov a zlikvidovať raňajky. Kým jej chutí, tak je všetko v poriadku, žiaden BUG v realite.
Štyri kilometre aby jej poriadne vyhladlo. Rituál na privolanie driemot.
Kormorán na vrchole stromu...

Piatková diagnóza nebola správna, nie je to plieseň ale čosi horšie.
Nemec in da Krankenhaus- už len to mi chýba ku šťastiu. Dúfam, že sú to len moje tragické predstavy a nie predpoveď počasia...
Zajtra sa dozvieme výsledky z krvi. Dovtedy bude lepšie ak ostanem vo svojom myšlienkovom paláci.
Nedotknuteľná a ďaleko od pokurvenej reality.

Ako auto v šmyku, keď už sa nedá nič robiť. Som zmierená so životom, mne to môže byť jedno. Kým valce tancujú, všetko je v poriadku...

Miesto obáv je moja hlava plná predstáv ako pulzujúce tkanivo vypĺňa prázdno vo mne a resetuje mozog. Malá smrť, po ktorej neviem koľko je 2+1, by padla vhod.

Nie, ten pokoj nie je fake.
Default mood of mind.

10. januára 2018

Nočné mesto

Včera v noci sme sa s Nežnou neochotne vybrali vyvenčiť. Teplota okolo nuly, vlhkosť vo vzduchu aj na zemi. Kombinácia chladu a vlhkosti sa zahryzáva do kostí, typická zima v Brémach.
Ulice a uličky zívali prázdnotou, len z diaľky sa niesol zvuk áut. Ďalšia ponurá noc, keď sa každý radšej schová do tepla.
Na tisícinu sekundy mnou prebehla panika, keď na nás "zaútočila príšera". Vlastne to nebola príšera ale nádherná sova, ktorá preletela tesne nad nami. Nečakane vyletela zo stromov a preverila moje reflexy. Vyzerala ako plamienka driemavá aj keď v tej rýchlosti a tme to amatér ako ja sotva rozozná. Prekvapilo ma, že ju nebolo počuť.
Tichý a nenápadný strážca noci.
Potešilo ma to. Fascinuje ma ako si príroda dokáže nájsť cestu aj v meste. Doma na Slovensku som mala odsledované, že sa okolo druhej až tretej ráno objaví kuna. Vedela som aj o líške, ktorá sa občas ukázala. Nie raz som si skoro ofarbila textil, keď ma vystrašil ježko. Také malé čudo s pichliačmi a ja som už očakávala odporného úchyla či vraha. Pískanie hladných sovičiek mi vždy pripadalo ako neoddeliteľná súčasť teplých nocí. A to všetko na sídlisku z ktorého to bolo do centra pešibusom 20 minút....
Rada pozorujem zvieratká a je jedno, či je to mravec, ktorý ťahá obrovského chrobáka alebo drozdia matka brániaca svoje mladé. Ak Boh stvoril človeka k obrazu svojmu, tak sú zvieratá dokonalým stelesnením jeho vnútra. Je v nich čosi zvláštne, majú niečo, čo ľuďom chýba.
Čisté duše...

9. januára 2018

Nezbedné dildo

Vždy ma pobavia bizarné situácie, mám rada momenty, ktoré dokazujú zvláštnosť sveta v ktorom žijem.
Tichá Voda mi poslal veselú fotku nezbedného dilda náhodne pohodeného na podlahe pánskej šatne. Dúfam, že je to len výsledok podareného vtipu aj keď je tu vždy šanca, že si niekto počas prestávky v práci pomasíroval anál gumenným penisom.
Svet je zvláštne miesto...
Aby toho nebolo málo, ozval sa človek od ktorého som to nečakala. A ako vždy si Creator neodpustil svoju záľubu v horkosladkých prekvapeniach. Prišlo mi zvláštne, keď sme po krátkom dialógu zistili, že sme v podobných sračkách.

Pozorujem samú seba a núti ma to k úsmevu. Ak ma nebije PMS depresia, tak som spokojný a veselý tvor. Teším sa zo života aj keď má ďaleko od ideálneho stavu. Som nenáročná, stačí mi jasná nočná obloha s hviezdami, šálka horúcej kávy, či Nežná nalepená na mne. Drobnosti, ktoré je ľahké prehliadnúť, sú mojim cieľom.

Počas neskorej nočnej prechádzky som pozorovala súhvezdia na čistej oblohe. Oproti Vesmíru som len bezvýznamný záblesk v čase a priestore. Bezcenná kopa atómov, ktorá sa raz opäť navráti do kolobehu nebeských telies.
Stačí otočiť pohľad z oblohy na seba a stáva sa zo mňa zmysel existencie miliónov buniek. Maličké živé stvorenia, ktoré sa vo mne rodia a umierajú. Udržiavame sa spoločnými silami nažive a je to nádherný pocit.
Kam sa na ten pocit hrabe nejaký chujko z kríža s jeho trápnym tatkom, peklom a nebom.
Môže to byť dokonca ešte "horšie". Vážim 65 kíl, 70% môjho tela je voda, čiže som cca 45,5 kíl vody. Ťažké prvky ako železo, uhlík, vápnik vo mne pochádzajú zo zaniknutých hviezd a do hviezdy sa opäť navrátia. Neporeže ma ostrie noža ale odpudivé sily medzi atómami, v skutočnosti sa ma nikdy nič nedotkne.
Top je fakt, že viac ako 99% zo mňa je prázdno vyplnené energiou.

Svet je zvláštne a bizarné miesto, ktoré som si zamilovala.
Byť nažive je Fajn (^__^)

Opovrhujem ľuďmi aj keď som jednou z nich


Zdá sa, že moje vnútro ožíva a veci, ktoré som potlačila sa pomaličky vracajú na svetlo sveta. Potláčanie nie je len zlé, niekedy nie je iná možnosť ako odložiť hlavolam do šuflíka a nechať situáciu dozrieť. Vyberám zo zabudnutých šuflíkov a zaprášených krabíc hlavolamy, rozmotávam ich v novom svetle a prekvapivo na seba nadväzujú. Našla som svoj chýbajúci kus skladačky, kľúč k nikdy nevysloveným otázkam.
Ťažko popísať úľavu, ktorú podozrenie na autizmus prinieslo. Dvadsaťpäť rokov som žila s rozmazaným obrazom sveta, nikdy som nevidela samú seba. Iba podvedomie šepkalo, že všetko je ináč ako sa javí. Vševedúce podvedomie, ktoré mi opakovalo:"Nie si ako oni, si iná" aj keď mi ľudia tvrdili, že som normálna, len...
Ľudia tým zarazili regulačné tyče do reaktora, narušili krehkú rovnováhu a ja som si to nevšimla. Človeče, buď rád, že nevieš aké to je nosiť v sebe jadrové reakcie, že netušíš ako bolí jadrová fúzia, ktorá zraňuje, že nemusíš držať pod kontrolou obrovské množstvo energie, ktoré dokáže ničiť aj tvoriť.
Koľko ľudí o sebe hovorí ako o chodiacom jadrovom reaktore? Asi nie veľa... Nič iné nevystihuje moje vnútro lepšie ako obraz jadrových reakcií. Slová nestačia, jazyk nemá dosť farieb aby zachytil môj svet.
Väčšina ľudí sotva tuší, čo je jadrová reakcia a ja som pre nich ešte väčšia záhada. Opovrhujem ľuďmi aj keď sa tomu bránim. Nedá sa to zastaviť ani poprieť.
Neznášam slabých, lebo mi pripomínajú aká som silná.
Neznášam hlúpych, lebo mi pripomínajú aká som inteligentná.
Neznášam obyčajných, lebo ma nudia a pripomínajú mi moju výnimočnosť.
Neznášam pokrivené osobnosti a ťažké vady povahy, lebo narúšajú svojou toxicitou okolie a vyvádzajú ma z miery.
Vrie mi z nich krv, lebo mi nastavujú zrkadlo v ktorom sa odráža priepastný rozdiel medzi nimi a mnou. Nedokážem si ich vážiť, lebo nemajú hodnotu, sú to len kópie, ktoré už dávno omrzeli a pletú sa mi do cesty. Je to ako sledovať mravcov, chvíľu sranda no časom omrzí, lebo okrem občasných kusancov je to stále o tom istom.
Znechutenie z podradných bytostí za ktoré sa hanbím.
Hanbí sa železo za to, že sa zrodilo vo hviezde, prešlo kalením a popúšťaním aby sa stalo silnejším?
Nemôžem za to, že som prešla peklom ale môžem mlčať a myslieť si svoje.

Celý článok vyznieva egoisticky a nadradene, v skutočnosti ho píšem s pokorou a štipkou smútku.
Toto som ja... nie som zlá
Pre priateľov by som odskákala na pogo tyči až na kraj sveta, kde by som kladivom štiepila atómy ak by ich to potešilo.
Cením si ľudí, ktorí sa nezľaknú jadrovej reakcie, vpustia ma do svojho sveta a obohacujú ma svojou jedinečnosťou.

Zas mi ušiel článok ale kakám na to...

26. decembra 2017

Rape me

Nirvana
Bavia ma tie neuhladené tóny. Pripomína mi to čas, keď som mala násť a vzoprela sa svetu. Stovky vypitých pív a hodiny v skúšobni.
Dnes sa hrám vo svojich výškach.
Čo už
Zistenie roka ma prešlo ako kamión, ktorý som si nevšimla. Osobne mi zagratulovala každá náprava...au.
Aké to je dospieť do bodu, keď si o sebe myslíte, že ste Autista?
Zaujímavý zážitok, za predpokladu, že máte záľubu v mentálnej bolesti a obsesiu v raste. Rozkopalo ma to na atómy. Každý aspekt mojej osobnosti prešiel zaťažkávacím testom. Moje vedomie dostalo brutálnu nakladačku.
Ale svet začal dávať zmysel. Konečne! Po záplave rôznych pocitov prišiel stav, keď som zamilovaná sama do seba. Dokázala som sa 25 rokov úspešne maskovať aj sama pred sebou. Podľa mňa slušný výkon.
Len ten zvláštny spôsob ako sa to stalo. Vďaka za pomoc, objav ti s radosťou prenechám. Boli to podvedomé impulzy alebo súhra náhod?
Postupne sa prehrabávam v sebe a prispôsobujem čo sa dá.
Cítim sa oveľa lepšie (^__^)

Malý požierač svetov. Pre to večná sebakontrola, to je spôsob akým existujem. Korigujem vzurné kone...
Jadrová fúzia vo vnútri. Konečne to dáva zmysel a ja si nemusím viac ubližovať hľadaním stabilizačného tlačidla.
Z neznámeho dôvodu ma irituje môj playlist. Ako naschvál to hrá strašné sračky. Si neviem vybrať...
Svet je aj tak zvláštne miesto