18. septembra 2020

Prívalový leták

 Hlboký nádych a výdych.

Rebrá sa rozťahujú až do momentu, keď to začína byť nepríjemné. Každý milimeter pľúc je dokonale precítený. Spomaliť čas a rátať každý úder srdca, ktorý sa ozýva ako obrovský zvon. Pomaly vydýchnuť.

Jednoduchý postup, na ukotvenie reality alebo čas na zistenie, že sa ukotviť nedokážem a padám dole králičou norou. 

Začala som oblbovať mozog s CBD. Len to to je zas tenký ľad, ktorý sa prelomí v najhorší okamih. Nevieš si predstaviť, aké to bolo, keď po skoro dvoch mesiacoch neustáleho závanu Derealizačnej, som ucítila pevnú realitu.

Večne nestabilná a nestála, ako rozmazaný obraz, ktorý sa nedá zaostriť. Spleť pohybov a farieb. Potom si ubalím cigu, ani nestihne dohasnúť a ja som opäť Hrobárova Dcéra. Nádherné ostrý obraz, ktorý som už dlho nevidela. Prekvapenie, kam sa stratil Non-stop Václavak z mojej hlavy. 

Asi nebude ťažké pochopiť prečo to robím. Neviem, či som takto nasračky bola vždy, alebo si divoký život a vek vyberajú svoje. Stres päť dní v týždni a cez víkend sa rozbijem fyzicky a emočne. Lebo v danom momente je to naj, čo môže existovať a ja nechcem len prežívať ale zbierať tie moje chvíle, keď som nažive. Zážitky, ktoré prichádzajú ako odmena, po veľmi náročnom prechodom pekla. 

Nezabila som sa a dnes, je to veľmi dobrá správa.

Hrá mi Manu Chao a mne sa zbiehajú chute na Pána Štýlového. Večera, kvalitný alkohol, dobrý sex a ťažká debata s mužom, ktorí vie ako smrdí tri týždne obesený nezvestný. Oceňujem totiž ľudí, s podivnými zážitkami a životom vypracovaný cynizmus. Chutná kombinácia.

Toľko toho, čo by som povedala ale som lenivá sračka...



22. augusta 2020

Piatková noc

 Dobrý život.

Piatkový večer, sedím dopečená v kresle a starý pes má svoj moment a robí zlobu. V telke tak hrozný film až je smiešny.

Pracovný život, kde stačí aplikovať prístup z Mondea na Volkswagen.

Nie je mi zle. Život plynie a aj keď má ďaleko k dokonalosti, tak ma baví hrozne zlými vtipmi. Som sama sebou a asi nikdy som nebola k sebe tak úprimná, ako teraz. Poletujem dňami a dúfam, že nenarazím. Stále toľko absurdných momentov...

Všetko zaliate budovaním vzťahu s tatkom. Odpusť, že som taká, aká som, no snažím sa najviac ako môžem. Zaujímam sa a hľadám spoločný čas. Nikdy si skutočne neporozumie, nedá sa to. No môžem vkladať seba do maličkostí, do úprimného záujmu, ktorý nič nestojí. Koniec koncov, všetci túžime po troche záujmu a pochopenia. 


21. augusta 2020

Purgatory drive

Ak by si chcel na chvíľu okoštovať môj svet, tak sa pohodlne ulož a pusti si toto:

Keď ju počujem, na jazyku sa v momente objaví chuť Nemecka. Aj keď by som si hrozne priala vymazať tú kapitolu zo života, istým spôsobom sa jej nedokážem veľmi vzdať. Bol to skrátka intenzívny zážitok, s veľkými pádmi do Temnoty, no aj v tých bolo čosi magické a jedinečné. A keď k tomu prirátam tie super momenty, keď bol svet gombička...

Mám to, čo nikto iný nemá: ujebaný zážitok o ktorom radšej nehovoriť.

Možno už som po roku zahojila najhoršie... Spomínam a opäť raz neverím, že sa to stalo. Keby nebolo fotiek, neverili by sme, že sme raz boli šťastní.
Nemcovi už skončila alebo čoskoro skončí odvykačka. Neviem čo čakať, čakám všetko! A tak nejak nervóznejem z faktu, že jeho naj kamoš Námorník, je práve doma v Nemecku. Tak nejak očakávam, že sa tí dvaja stretnú aj napriek tomu, že Námorník ukončil priateľstvo a akýkoľvek vzťah s Nemcom.
Proste mi to smrdí nejakou zradou. Príliš podivná zhoda náhod na to, aby sa v tom bode nezvrtol scenár. Môžem sa mýliť a v tom prípade by to bolo ešte horšie. Lebo tak funguje môj paralelný vesmír!
Skrátka, stane sa to, čo bolo nemožné.
Som neskutočne zvedavá, kam táto živá kapitola povedie. Posledný zvrat ešte neprišiel.

Vlk v prezlečení
Neviem sa vypratať do kože. Narážam sama na seba, na svoje hranice, ktoré sa začali jasne črtať. Nikam nezapadám, pletiem okolie. Taký úžasný poklad na linke.
Smejem sa. Keby ste len tušili, kto som ja... Amorfná Ambivalentná Autistka.
Aby som zistila, že aj bežní ľudia zápasia so životom.
Predsa s tým stále zápasím. Čiastková derealizačná sa tak nejak stáva samozrejmosťou. Momenty, keď reálne pochybujeme, či sa mi nesníva, sa stali takmer dennou súčasťou.
Poslednú dobu sa na mňa lepia samí ženatí a ja sa hrám na bohyňu. Chvíľu hrám ich hru, kde stačí byť sama sebou, aby som upútala pozornosť a fascinovala. Nechať vygradovať blud pacientov a potom im ho rozbijem. 
Keď nepoznajú svoju trhovú hodnotu, tak ja im ju s radosťou vyrátam. 
Auz som videla všetko...

8. augusta 2020

Šťastnejšia než kedykoľvek predtým

Zabudli ste niekedy na to, ako byť šťastní? Ako chutí šťastie a ako ho cítiť pod končekmi prstov?
Lebo ja som zabudla.

28. júla 2020

V zajatí (vlastného) podzemia

Melanchólia, znechutenie, odpor, vzdor a mnoho iného, čo práve neviem pomenovať, sa prevaľuje mojím vnútrom už od nedeľného večera.
Cez víkend som bola na jaskyniarskej akcii a moje srdce ostalo v hlbinách podzemia alebo sa preháňa horskou lúkou spolu s vetrom, či nebodaj odpočíva v tieni lesa. Všetko, čo zbožňujem v silnom koncentráte, po ktorom ostal absťák.
Jaskyňa ma opájala svojou krásou, nútila čeliť samej sebe a nemilosrdne naťahovala svaly. Pot mi prúdom tiekol po tvári pri 3°C, keď som zdolávala krkolomné miesta, aby za rohom čakali ešte horšie. Naťahovať sa a zapierať, používať každý kúsok tela a potom sa zas skladať a scvrkávať, aby som sa prepchala úzkym miestom. Trikrát som sa seriózne zasekla. Chvíľa na vydýchanie a upokojenie splašeného mozgu. Vo svete absolútnej tmy je jedno, či si vysoký alebo nízky. Oboje má rovnaké množstvo nevýhod a výhod. Ja musím rozmýšľať, ako a kam poskladať dlhé nohy v drsne obmedzenom priestore.
Na svetlo som sa vrátila ako spokojný jaskynný človek s vyčistenou hlavou a precvičeným telom. Super jaskynní ľudia okolo, pivo a táborák. Ďaleko od civilizácie, len za zvukov prírody, s nádherným výhľadom z lúky do všetkých strán. Zabudla som, že existuje mobil a bežný život ostal niekde v doline, vzdialený ako zabudnutý sen.
Namiesto bolestivého prebudenia som sa vymotkala zo stanu a jednosmerkou zamierila cez okraj lesa na vrch lúky, aby som sa naplno a prirodzene prebrala s pohľadom na nádhernú krajinu. Bezbrehé šťastie by sa zo mňa vtedy dalo žmýkať. Pokoj vo mne i okolo mňa.

Vždy som túžila po koníčku, ktorý by ma nadchol a pohltil. Trvalo to len 27 rokov a začína mi z toho kvalitne jebať. Našla som to svoje, nádherne komplexné, hranice posúvajúce a smrteľne nebezpečné. To, že ma to zas posunulo ďalej od bežných smrteľníkov je len prirodzený dôsledok mojej skutočnej podoby. 
A ako najsamlepší bonus, skvelý parťák, kamarát a otec v jednom: Hrobár.

Návrat do bežného života ale bolí. Bytostne mi chýba príroda a pohoda. So zaťatými zubami zdolávam pracovné dni. Sú ťažšie než čokoľvek, čomu som doteraz v podzemí čelila. Večer aj napriek všetkej únave nedokážem zaspať a keď už zaspím, môj spánok je krehký a ničia ho sny. Ach tie sny, predzvesť toho, čo sa pomaly blíži a nabúra môj svet ako rozbehnutý kamión.
Spávam tak 3-4 hodiny aby som ráno vstala rozbitá a zvádzala súboj, od prvého otvorenia očí, s odporom k miestu, kde trávim 8 hodín denne. Nemám rada to miesto. Nutné zlo, ktoré musím strpieť a trpím pri ňom. Len to nejak vydržať, než prídu lepšie dni, v ktoré tak veľmi dúfam. Drása mi nervy, keď vidím bez príkras, ako veľmi je ujebaný ľudský svet. A ja som vraj jednou z nich...

24. júla 2020

Spolu a predsa zvlášť

Rozjašené srdce a vlny sťahujúcich sa svalov v rozkroku. Niet nic lepšie, než si po náročnom dni dopriať milovanie s najbližším človekom v celom vesmíre.
Správne dotyky na správnych miestach a so správnou intenzitou.
Predsa som nebola sama. Uniformovaný a ja, schovaný v prieniku písmen a zároveň na opačných koncoch republiky.
Zabudnuté chute sa prebrali po dlhom čase k životu a pripomenuli mi, ako chutí túžba a akú pachuť šialenstva a žitia zanecháva v ústach. 

14. júla 2020

Popletená v šialenom svete

Cez víkend na mňa doľahlo poznanie, že polovica leta už je takmer za nami. To nehovorím o tom, že už sme skoro v polovici siedmeho mesiaca a ja nepoberám, kedy sa čas splašil.
Možno mám rozbité vnímanie času, no len nedávno boli Vianoce s horkosladkou príchuťou. Celý tento rok je ako bizarný sen z ktorého sa nedokážem prebudiť.
Neviem ako to uchopiť, že svet sa dojebal. Je to ako podivná guča, ktorú nedokážem vziať do rúk. Večne mi vypadne, pretečie pomedzi prsty alebo ju nečakaný zvrat vyrazí. Neuchopiteľná realita...
Nič neberiem a predsa mám pocit, že som neustále pod vplyvom a zažívam čudný trip. Možno ak si niečo šľahnem, tak sa to zráta dokopy a svet bude zas normálny?! Na to som našťastie práve teraz príliš chudobná a Uniformovaný je príliš ďaleko.
Po výpovedi som si našla novú prácu, pakáreň, akú som ešte nevidel a (ne)platia. Neznášam to tam ale aj tých pár šušňov je lepších ako žiadne. Tak zlé miesto, že si dávam špunty do uší, aby na mňa nikto nehovoril a nič som nepočula. Ale je fajn zistiť, že veci môžu byť napiču novými, nepoznanými spôsobmi. Je osviežujúce vidieť tú kreativitu života.
Predieram sa dňami a rozmýšľam, či sa život ešte niekedy upokojí a zrovná. Či mám nádej na lepšie zajtrajšky, alebo som si vytiahla Čierneho Petra. A možno je toto skutočná podoba bytia, keď môžem hádať, čo sa zvrtne a sledovať následnú jazdu do Absurdistanu s kamoškou Derealizačnou.
Och áno, som vykoľajený Mimoň, lebo mi vzali všetky istoty a ešte aj v tej neistote si neviem nájsť istotu.

Už je to mesiac, čo som vypustila Nemca zo svojho života. Dve týždne naspäť mi prišla správa od neho a slušne má vyviedla z miery. Vzala som to ako klasické kecy a neodpovedala.
Nie je to jednoduché, no moja cesta pokračuje ďalej. Zranené city sa raz zahoja a empatia už nebude mať k čomu sa upínať.

13. júna 2020

Opojenie pred obedom

Nie je ani obed a ja už mám pod čapicou. Jeden z tých dní, keď som rada nažive. Tatko je mimo mesto, tak sme mu šli poliať fóliovník. Vyvetrať hlavu aj keď pravdou bolo, že hrozne chýba. Bez neho to nie je ono.
Vyvenčili sme psov, zablátili sa a užili si horúce ráno. Keby som nebola blbá, tak si vezmem veci, aby som tam mohla ostať.
Život mal zas nádych, že sa oplatí žiť...