18. februára 2018

Bez dotyku

Niekde v paralelnom vesmíre...
...alebo mojom paláci

Opatrne by som sa približovala. Plynulé nádychy až do prvého zavetrenia. Vône by mi prezradili pár tajomstiev a usadili sa v nose ako začiatok tranzu.
Sledovať pohľadom každý kúsok, maličké detaily ako jazvy by svietili v mojich očiach. Pohyby od ich zrodu až po zaniknutie v nových.
Vychutnávať si línie a ospravedlňovať sa za drzosť úsmevom.
Neviem sa ovládať.
Vnímať všetko!
Ako sa mení výraz tváre, na krku sotva badateľná tepna, hrudník rozpínajúci sa s nádychom. Hlas trieštaci ticho a oči žiariace v temnote.
Bez dotyku aby som nevyplašila tiene...

17. februára 2018

Kajak bude teplo budeme inde

Kajak bude teplo budeme inde

Tichá Voda pod vplyvom alkoholu a autocorrect je lepšie kombo na šifrovanie ako Enigma. Kajak nemá ale ak kajak prinesie teplo a možnosť byť inde, tak si musím nejaký zaobstarať.
Kajak pre každého!

15. februára 2018

Nemám emočný rozsah ako čajová lyžička

Zaliezla som do sprchy, kde som sa nedokázala rozhodnúť. Raz bola voda príliš studená, potom zas vriaca. Môj krvný tlak skákal podľa teploty vody ako cvičený cirkusový poník.
Pohľad sa mi tupo rozpleskol na bielych kachličkách, okolitý svet prestal existovať a slzy sa miešali s vodou. Špára medzi kachličkami sa stala prístavom pre unavené oči.
Plakala som v sprche s vedomím, že som tragéd... Dnes extra špeciál tragéd.
Má narodeniny a ja by som si viac ako inokedy želala byť na inom mieste. Nebyť sama, dať si pohár vína, piva či niečoho tvršieho hoci nepijem. Zagratulovať od srdca a pripojiť veľký úsmev a objatie.
Utiekla som do sprchy aby nebolo vidieť môj smútok. Nechala som ho plynúť a miešať sa s vodou, nemá zmysel brániť pocitom.
Pomedzi to som sa smiala. Moje utrpenie mi prišlo smiešne. Malé, malicherné a nezmyselné.
Nemám emočný rozsah ako čajová lyžička, dokážem plakať aj sa úprimne smiať. Vychutnávať si až do dna horkosť bolesti a zároveň sa smiať z jej pominuteľnosti.
Nie je tragédia to, čo sa nám stane ale naša reakcia na to. Ja sa dokážem rozštiepiť a vidieť situáciu z dvoch protistojných uhlov.
Smejem sa vlastnému nešťastiu

V kuchyni som vyhrabala zvyšok Wild Turkey, dosť na jedného panáka ale mne viac netreba. Virtuálne sme si štrgli s Tichou Vodou. Už je to minimálne pol roka, čo som nemala tvrdý alkohol. Dnes jebem na všetkých a všetko, chcem si vychutnať moment bytia. 
Vieš čo je tragédia? Že sa mi niečo dostalo pod klávesnicu Y, kladie odpor ako panna cez svadobnú noc.
Jediná vec, ktorá ma desí je otázka aká budem až skončí táto kapitola. Žiadne utrpenie netrvá večne, za mrakmi je vždy slnko, ktoré nakoniec vykukne. Ťažko sa mi to priznáva ale svojim spôsobom si celú situáciu vychutnávam. 
Doloristka

13. februára 2018

Cválajúce oblaky

Ak sa ma opýtaš, čo je podľa mňa charakteristické pre Brémy a nechceš počuť otrepané klišé, tak sú to cválajúce oblaky.
Nikdy som nebola na mieste, kde by oblaky plynuli nebom tak rýchlo ako tu. Stačí sa zastaviť a dvihnúť zrak. Nebeské divadlo na ktoré netreba lístok.
Na mnohých záznamoch z bezpečnostných kamier rôznych budov musím vyzerať zvláštne. Zastaviť sa o jednej ráno počas venčenia psa na chodníku a pozerať hore hodnú chvíľu.
Stále lepšie ako keď Nežná začne tlačiť hnedú poštu v predzáhradke kancelárskej budovy a niekoľko párov očí spoza skla sleduje ako najprv skrehnutými prstami neviem otvoriť sáčok, potom naháňam psa, ktorému visí kus hovna na mojom vlase z riti a nakoniec zúfalo hľadám zvyšok hovna medzi mulčovaciou kôrou. Nemci totiž vo veľkom holdujú oknám cez ktoré vidieť dnu a je jedno, či je to dom, kancelária, úrad, banka... Pre mňa nepochopiteľné ale na druhej strane môžem zvedavo čumákovať. Ja si také dovoliť nemôžem lebo s radosťou pobehujem nahá alebo aspoň polonahá a kým mi diváci neplatia, tak majú smolu...


10. februára 2018

Staré vášne nehrdzavejú...

...len spia pod povrchom

Vymenila by som polku svojho kráľovstva za to aby som mohla skučať od bolesti v jeho posteli a ráno sa zobudiť s modrinami. S ním je bolesť vzrušujúca a príjemná.
Vlasy takmer po zadok by kričali aby ich schmatol a poskladal si ma do požadovanej polohy.
Pán Uniformovaný sa po dlhej dobe ozval. Dráždi ma a v mysli sa vynárajú všetky tie noci, keď sa moje tajné sny stávali skutočnosťou. Zmiešané pocity a skurvená bolesť, keď sa mi zahryzol do krku.
Radšej si nepredstavovať, nespomínať.

Miesto toho s trpkosťou počúvam ako sa ku mne nesie chrápanie z gauča. Spí celý deň, vstal len na chvíľu aby si odskočil na wc a vzal lieky na bolesť hlavy.
To som ale dopadla.
Možno je mojím osudom rodiť sa a umierať v cudzích posteliach. Byť pravdivejšou ako teraz, keď sledujem tiene na stene a Monštrum vo mne žalostne narieka.
V samote vzniká, čo vynikne v dave
A ja som sama už tak dlho

9. februára 2018

Presne takto a nie inak?!

Ako chutí kríza osobnosti?
Ako všetky tie nechutné pocity a myšlienky, po ktorých mám chuť vyzvracať svoje vnútornosti.

Život je tak strašne nudný, stále dookola to isté len v iných verziách až napokon všetko vybledne a ostane v neznesiteľne sivom odtieni.
Nie je to o ničom konkrétnom, len o všeobecných scénaroch, ktoré sa opakujú stále dookola ako poškodená platňa.

Ak to nepokurvím ja, tak sa to dojebe samé zhodou náhod alebo to pojebe niekto iný.
So simple...

Neznášam ľudí, lebo som stále v tom, že sú rovnakí ako ja a oni sú prijebaní kokoti.
Hej, potrebujem to zo seba vychŕliť.
Hovorí sa, že Podľa seba súdim teba
A ja zažívam večné sklamanie. Akosi automaticky očakávam, že budú ľudia ako ja a oni sú to takmer vždy monštrá, podradné formy života, ktoré upaľuje v predstavách lebo si nezaslúžia viac.
Sama som zdeformovaná a pokrivená, no to, čo chodí po uliciach je takmer vždy horšie.
Ako keby boli všetci ťažko postihnutí, len ja mám akúsi ľahšiu formu.
Česť výnimkám.
Jedným uchom nechcene započujem rozhovor dvoch afektovaných pičiek a rozmýšľam, či je toto to naj, na čo sa ľudstvo zmohlo.
Výzva 200 dní nenakupovať oblečnie, topánky, kabelky, dekoratívnu kozmetiku... Ti musí jebať, keď je tvoj život len o tom.
Dám jednu obličku a nohu, len nech si po mňa konečne príde materská loď, ktorá ma tu zabudla.
Ja som ten pičus, čo stojí aj desať minút v parku a smeje sa pri pozorovaní veveričky či kormorána.

Neviem čo so svojim životom, nepasujem do tohto sveta a nech sa snažím ako chcem, tak ten svoj kúsok puzzle neviem nikde narvať, nikde nesedí, nikde neleží... ba ani nestojí.
Neviem, čo chcem, len matne tuším, čo nechcem.

Čítam si spätne tieto riadky a smejem sa. Tak absurdné, keď som vo vnútri spokojná bytosť a celé to vyznieva oveľa horšie. Chýba tomu imaginárny úškrn, ktorý by zdôraznil, že život neberiem vážne.
Nedá sa.

Mimo misu existencialistických bludov:
Kotol jebe na svoju robotu a už druhý deň pripomíname nanuky. Ak existuje niečo, čo nenávidí každá bunka môjho tela, tak je to chlad. A to som si naivne myslela, že sa zima blíži ku koncu a tento rok bola krásne mierna.
Hej kokot.... už druhý či tretí deň mrzne.
Ksicht mi kriví neznesiteľná bolesť končekov prstov hoci nosím rukavice->Vonku! Nie v byte... Keď Nežná potiahne vôdzku tak vidím všetkých svätých vo FullHD.
Dlhé tenké prsty sú nekompatibilné so zimou.
Tvár mám suchú a šupinkatú aj napriek litrom vody a tonám krému. Nie, lyžiarsku kuklu odmietam nosiť. Aj tak by mi bola zima na oči...
Dokonale rozumiem podchladeným plazom.
Teší ma, že je osobná váha odložená niekde neviem kde ju Nemec strčil. Opäť raz som sa scvrkla a opasok zapnem s ľahkosťou na tretiu dierku. Asi jediná vec kvôli ktorej by som mala plakať. No pochybujem, že plač pomôže môjmu mozgu vyhodnocovať pocit hladu lepšie.
Som ako vysoko úsporný motor. Za normálnych okolností mi stačí málo a niekedy ešte menej. Keď podávam výkon, tak si telo vypýta samé palivo.
Mala by som začať cvičiť, to by mohlo problém s chudnutím vyriešiť... ale toto riešenie som už minimálne raz spomenula a nič sa nestalo..

P.S.: O komentároch viem a som za ne vďačná ale mám v hlave tak nasrané, že nedokážem odpovedať nič normálne a pri pokusoch sedím jak dilino, tlačím a nič...

By the Way- kto sem chodí každý boží deň z Belgicka? Spambot???

7. februára 2018

Čo už

Život je zvláštny, vo svojej krutosti neobmedzený. Je všetko čo dokáže nechávať spálený svet, kde zanikne všetka radosť?
Len ma zatlačiť na okraj šialenstva a čakať čo sa stane?
Stačí zabuchnúť bránu k Myšlienkovému Palácu a nechať zvyšky ľudskosti na druhej strane.
Bytie sa rozpadlo na najmenšiu časticu.
Som sama v sebe a to stačí.
Nekonečno v ktorom sa môžem stratiť aby ma nikdy nenašli.


6. februára 2018

Najobľúbenejšia kombinácia

Mám rada pekné veci a úplne naj je, keď sú pekné a aj príjemné na dotyk.
Mojou najobľúbenejšou kombináciou farieb sú dlhé, biele, hodvábne chlpy vyrastajúce z ružovej kože. Nie je to pekné len na pohľad ale aj na dotyk.
Jemný kožuch a teplá hruď.
Spí mi na nohách a ja si beznádejne želám aby to tak bolo navždy.
To je tak, keď sa do seba zamilujú dve autistické duše. Ja už rozoznám zo záplavy stebiel trávy, ktoré ju upúta a ona pozná vždy nové spôsoby ako mi dvihnúť tlak a náladu.

Prvý a snáď aj posledný pes v mojom živote. Nechcem už viac, môj život je príliš nestabilný a neistý. Nie žeby to nebolo krásne ale vidím, že to chce oveľa viac, než čo môžem dať.
Predierame sa životom spoločne, no zaslúžila by si oveľa viac...