14. júna 2019

Zdá sa, že sa rozvidnieva

Kráčam Peklom nejaký ten týždeň. Už sa zdalo, že sa z neho živá nedostanem. V ruke správa a v nej: Ak prechádzate peklom, nezastavujte.
Ľahko sa povie, že nezastavuj, keď je vidina samej seba v čiernom vreci príjemnejšie ako ďalšie kroky naprieč hrôzami, s váhou celého sveta na ramenách. Len ticho a tma.
Vhodný moment aby si Vesmír poskočil a pripomenul mi absurditu bytia.
Na dne, kde sú len pocity bezvýznamnosti, nepotrebnosti a úbohosti, sa v diaľke zjavuje východ. Veci, ktoré som si celý život priala si ma našli práve v momente, keď viac zranená snáď ani nemôžem byť. Zhodou zvláštnych náhod, ktoré cítiť po zámere nepochopiteľných kolies osudu. Z jednej strany moja vlastná tvrdosť voči mne a z druhej úžas, že má niekto uzrel tak, ako som si vždy priala.
Ako keby sme nakoniec vždy dostali to, čo driemalo v podvedomí a čo potrebujeme, v dokonale naplánovaný okamih. A to som chcela dostať ranu z milosti aby som zanevrela na ľudí a zaliezla do bezpečia hrubých hradieb. Jeden mieni a Vesmír mení.
Veci nikdy nie sú také, aké sa zdajú. Pod povrchom, ďaleko od zvedavých očí sa všetko hýbe a mení.
Z pohľadu hviezd je moja existencia nepodstatná, ešte menej ako záblesk v nekonečne. Pre niekoho som stelesnením toho najhoršieho, čo môže existovať. Pre niekoho som vetrom do plachiet po dlhom bezvetrí. Pre niekoho som tým najcennejším, čo dáva srdcu dôvod neprestať biť.
Som ničím a všetkým.
Priala som si blízkosť, vďaka ktorej by som sa mohla pozbierať a rásť ďalej. Našla si ma, zraňuje a vyvádza z miery. Presne tak, ak nie ešte lepšie, než v predstavách. Aj zlomená kosť potrebuje primeraný tlak a zápal, aby sa mohla zahojiť.
Nie som iná...

11. júna 2019

Utečieš ale neschováš sa

Ach, tá moja naivita. Myslela som, že odchodom sa oslobodím. Peklo má však dlhé ruky, ktoré stále zvierajú môj krk.
Podvedomie sa nepokojne mrví a ja sa zobúdzam každý jeden deň, tesne po východe slnka. Aj krátke zdriemnutie je poznamenané nepokojnými snovými obrazmi. Zvláštne, že zaspávanie mi problém nerobí. Teda nerobí, ak môj relatívny pokoj nenaruší Námorník s novinkami, ktoré sú všetko, len nie pekné.
Neviem uzavrieť kapitolu, ktorej chýbajú podstatné odpovede a ktorá sa blíži k vyvrcholeniu. Dejstvo eskaluje, snažím sa pripraviť ale viem, že na to, čo príde, sa pripraviť nedá.

4. júna 2019

Vitaj doma, Hrobárka

Minulý utorok o štvrej ráno sa skončila dlhá cesta naprieč troma štátmi. S boľavým zadkom a unavenou Nežnou som sa vysypala z auta. Ťažko pochopitený moment, uvedomiť si, že som 24 hodín dozadu bola o 1200km ďalej.
Väčšinu cesty som tupo pozerala z okna do prázdna a v hlave nebolo nič. Vzduchoprázdno, ktoré bolo viac ako príjemné. Po dňoch, keď som myslela, že zošaliem, to bolo oslobodzujúce.
Ak by som ostala, prišla by som o rozum alebo o život. Nedalo sa viac, narazila som na vlastné hranice a za nimi by som ostala napospas Temnote.
Dnes som vďačná, že mi Námorník povedal, aby som šla. Po mesiacoch prežívania a plazenia sa tieňmi som sa zhlboka nadýchla. Kto to nezažil, nepochopí aké krásne je cítiť sa opäť nažive a ako sladko chutí šťastie.

20. mája 2019

Loď sa potápa

Telo mám v dlhotrvajúcom záchvate paniky, myseľ sa snaží prečkať katastrofu v protijadrovom kryte. Nemôžem nič robiť, len počkať až sa hory prestanú hýbať.
Precitla som v situáciácii, ktorá prekoná aj divokú nočnú moru.
Priznala som, že nezvládam chaos, ktorý vznikol. Námorník mi pomohol nahmatať pevnú pôdu pod nohami a spoločne sme uvideli ako Nemec stráca kontrolu a rúti sa do pekla.
Mayday 
Mayday 
Mayday
Signál vyslaný, už len počkať.
Neviem čo bude. Budúcnosť momentálne neexistuje, je len prítomnosť a ohromná túžba prežiť.
Ach joooo...

16. mája 2019

Ostaň so mnou

Želám si, uložiť sa v tvojom tieni a ošetrovať si rany. Vyliezť z ulity, keď tvoje silné paže podoprú moje nebo. Priznať, že som zranená.
Obliekla by som si tvoje tričko a zaliezla do tvojho posteľového kráľovstva, kde by čakal vytúžený pokoj. 
Ostaň, prosím, so mnou, keď budem v spánku bojovať s démonmi. Nechcem byť viac sama.

Dotýkala by som sa ťa tak, ako nikto predtým. Buď mojim zrkadlom, nech môžem nájsť vlastné rany a zahojiť ich. Buď mojou oporou, keď sa budem zbierať zo zeme a hľadať svoju tvár. Buď sám sebou, aby som sa mohla vkradnúť do sveta tvojho vnútra a tak spoznať aj seba.

Dám ti to najlepšie zo seba, čokoľvek si budeš želať, len mi dovoľ prísť. Ostal si jediný, ktorému verím.
Desí ma, koľkými spôsobmi dokážu ľudia zraňovať. 
Ako som zanevrela...

4. mája 2019

Bez slov, v tichu splašených myšlienok

Hrozná realita, neznesiteľné bytie...

Dni, ktoré sa valia, obvešané sklamaním, osamelosťou a smútkom, na vedomie a zahlcujú ho nepríjemnými pocitmi.
Keby som bola tušila, že ... Keby, magické slovko bez kúzla, len s nahorklou príchuťou.
Stena opäť raz narazila do sveta a ja už nechcem. V sprche, kde ma môže počuť len boh a kvapky vody, kňučím o spásu.
Praskla ďalšia ilúzia a ono to prekvapivo bolí. Až tak, že mám dojem, že všetko, čoho sa dotknem zhorí. Ako keby aj to najlepšie rozhodnutie bolo odsúdené na neúspech.
Hradby hrubnú a ľudia ma desia.
Schovaná v bezpečí vlastného vnútra odpinkávam takmer každý pokus o kontakt.

Ja sa na to môžem vytrtkať. Konečne som v stave grcať text pri počúvaní hudby. Lenže čosi kladie odpor pri zasúvaní papa Jacku slúchadiel do mama Jacku mobilu. Som v posteli a najbližší použiteľný objekt bola trápna injekčná ihla, ktorá nepomohla.

20. apríla 2019

Áno, Kapitán!

Námorník mi podáva ruku aby sme spoločne opustili potápajúcu sa loď. Nedá sa nesúhlasiť.
Takto to byť nemalo...
Štyri kávy na ukľudnenie.

10. apríla 2019

Odtlačky labiek

Chýbaš...
Ale asi chápem.
Vždy ma poteší, keď na cestičke nájdem odtlačky labiek. Niekedy stačí vedomie, že sa kúpeme v rovnakom slnku s tou istou oblohou.
Spomínala som už, že zásadné momenty prichádzajú s najmenej pravdepodobným človekom? Mám rada ako prekvapenia vyskakujú z nečakaných miest (nie je práve to podstata prekvapenia?!). Úžasná náhodnosť.
Neviem a ani si nechcem predstaviť ako by vyzerala moja realita, keby sa naše cesty neskrížili. Nevedomosť je jedom pre moju myseľ.
Ďakujem ti, za tvoj čas. Dal si mi najkrajší darček aký som si mohla priať. Dal si mi kľúč k spoznaniu a pochopeniu samej seba.
Len si to predstav: vyberieš si neznámeho človeka ako konzultanta, lebo už nevieš, čo iné skúsiť. Veď možno motyka dá a bude z toho aspoň trochu užitočný pohľad z vonku.
Motyka dala a v balíčku boli chýbajúce kúsky puzzle. Zrazu dáva všetko zmysel a konečne vieš ako sa pozerať na celý obraz.
Je to ako zobudiť sa z nočnej mory.
Pravda oslobodzuje aj keď má záľubu v bolestivom trhaní ilúzií.