Pôjdeme na výlet?

 Počasie vonku je rovnaké ako nálada vo mne. Slnko sa skrýva vysoko nad ponurými mrakmi a farby sa postupne vytrácajú. Dni sa skracujú a v mysli sa vynára myšlienka, že by sa zišla terapia hubovým čajom pred tým, než udrie sezónna depresia. Ach, ťažké časy sú všade kam sa pozriem a spomienky na hubový čaj s Doktorom sa zdajú ako vzdialený sen, ktorý s každým výdychom bledne viac a viac. Chýbajú mi naše debaty a prechádzky až do neskorej noci. Nečakané výlety, či posedenia pri ohni. Hlavne mi chýbajú naše rozhovory, náhľady do iných myšlienkových pochodov a iných realít.

Zas a znova sama so sebou. Na vlastnú spoločnosť som už zvyknutá, v mnohých ohľadoch mi prináša pokoj, no časom je aj to otupné. Je to ako čítať jediného autora, už to všetko poznám a niet prekvapení ani inovácií, ktoré by mi rozšírili obzory alebo ma prinútili uvažovať. Je to ako ísť po tej istej ceste, ktorou som šla už toľkokrát, že poznám každý detail, každú zákrutu, každý kameň aj nerovnosť. Známe, ktoré prináša istoty, no vyhladuje zvedavosť. Chýba mi spoločnosť a to, čo iná bytosť dokáže priniesť. Chýba mi zdieľať čas s niekým iným. Túžim po zábleskoch a úlomkov z iných vesmírov. Hodiny vo vlaku ubiehajú inak so spoločnosťou a inak, keď sa za obrazov meniacej krajiny motám sama v sebe. Bratislava, Praha, Viedeň či Budapešť, v podstate na skok a predsa sa zdajú tak vzdialené. Nechcem ísť sama a potom s povzdychom sedieť na pive s ešte väčšou priepasťou a rozmýšľať, prečo niet koho na to pivo pozvať. Hej, viem, väčšina ľudí v mojom veku už na flákanie sa po Slovensku či strednej Európe nemá čas. Moje víkendy, náhodne počas týždňa, tomu tiež nepomáhajú. Ako sa zdá, žiadna cesta nie je ľahká, len sa takou zdá, keď ju nekráčam. 

Z druhej strany, ťažko sa opisuje pocit slobody, keď už sa rozhodnem niekam ísť. Naskočiť na najbližší vlak a ísť, kam sa mi len zachce, kým deti trčia v škole a dospelí v zamestnaní. K tomu víťazne pivo k oslave nevšednosti a je vymaľované. Či by som menila? Nie, nemenila. Skrývam svoje malé víťazstvá, poklady o ktorých svet nemusí tušiť. Svetu rozprávam len o strastiach, radosti si nechávam pre seba. 

Keď si tu tak píšem, tak ma to vlastne nakrklo aby som niekam v dohľadnej dobe vypadla. Ešte som nebola na mnohých miestach a keď sa realita zdá neznesiteľná, najlepšie riešenie je ostať v pohybe.

Včera mi vyskočila spomienka z minulého roka, keď som stála na pláži v Cuxhaven. Nesnívalo sa mi, že raz budem pozorovať Severné more a ako spoločnosť budem mať Námorníka. Ten chalp mi číta myšlienky a dnes ráno mi písal ako mu ubieha dovolenka na Novom Zélande. Ach, bodaj by sa vesmír ohol správnym smerom a opäť by sme sa stretli.