Môžem ti nakrájať 20 dkg zúfalstva

 Mám pocit, že sa motám v kruhu. Teda, skôr, že stojím na jednom mieste. Jediné, čo sa hýbe je moja úroveň frustrácie. Večne unavená zo snahy nevyhorieť a nejako sa predierať životom. Zo dňa na deň, tie isté chujoviny, ktoré mi neustále žerú nervy. Svet, ktorý je na míle vzdialený mojim potrebám. Sny, ktoré tlejú vo vnútri a dúfajú, že sa raz dočkajú naplnenia. Ach, zložité časy na žitie. Výzvy na každom kroku. Realita sa zachvela, keď starému otcovi odstránili nádor- rakovinu, ktorá rada metastázuje do kostí. Tak nejak som to očakávala a predsa sa ma to dotklo. Posledný mohykán, pripomienka jediných istôt, ktoré som v detstve mala. Ťažko sa predstavuje svet bez neho. Dni plynú ďalej a Zem sa stále točí.

Po dlhej dobe sa mi vrátili sny. Najprv mi dráždili nervy. Namiesto bezesného spánku, absurdné obrazy a záplava pocitov. Chcela som sa ich zbaviť až kým som neprišla na to, ako ich prekladať. Rozprávajú o bojoch v mojom vnútri, opakujúce sa vzorce, ktorými moje podvedomie prežúva každodenný život a snaží sa čeliť výzvam a tomu, čo ma desí. V rôznych podobách o kontrole a chaose, keď sa snažím ovplyvniť systém väčší, než som ja. Vzdorovanie umelým autoritám, ktoré nedokážem akceptovať. Prežitie a nezávislosť, keď túžba žiť podľa seba prekračuje zaužívané normy. Väčšina snov končí symbolickým víťazstvom alebo oslobodením. V tomto má moje podvedomie svojský vkus. Je to zvláštne, vidieť v snoch odrazy seba samej, bubákov skrytých pod povrchom a čeliť nečakaným hĺbkam. To, čo sa počas vedomých momentov zdá neviditeľné sa so spánkom prediera na povrch. 

Stále neviem ako žiť v tomto systéme, ktorý nie je pre tvorov ako som ja. Večné rozpory medzi tým čo chcem a potrebujem, verzus to, čo je okolo ako norma. Systém postavený na základoch ranných vtáčat a ja som nočný tvor. Otravujú ma večené pripomienky inakosti. Na každom kroku, každý deň, všade, kam sa moje vedomie otočí. Už len základné veci ako nákup potravín sú otrava. Stupídne marketingové ťahy na normíkov, ktoré sú pre mňa zrejmé ako v noci blikajúci neónový nápis. Konzum, ktorý mi je na míle vzdialený a predsa je všade naokolo. Uponáhľaný systém, ktorému ide len o produktivitu, no nie som stroj ale živá bytosť s vlastným rytmom, ktorý ovplyvňuje hromada faktorov ako je počasie, ročné obdobie, nálada... Pri uvedomení, že ma čaká ďalšia zima v meste sa mi chce zvracať. Hnusná, hlučná, zapáchajúca, betónová diera plná chodiacich zombíkov a ľudského bahna. Často snívam o živote niekde na vidieku. Aké krásne by bolo ísť na prechádzku niekam do polí, na lúku či do lesa. Čokoľvek, len nie šedivé ulice pomedzi paneláky a hlavné cesty s vôňou výfukových plynov, za zvukov trúbenia, bŕzd a nekonečne sa náhliacich ľudí. Príde mi to ironické, že viem, čo by som potrebovala a ako naschvál, bývam na takom mieste, kde široko ďaleko niet kúska prírody a kľudu. Akýkoľvek náznak prírody je minimálne pol hodina cesty verejnou dopravou a pri množstve fetiek, podivínov a kokotov, je to skôr kontraproduktívne. Našťastie môžem snívať a dúfať v nečakaný zvrat v deji. Ach, bodaj by sa Čínsky boh srandy nado mnou zľutoval, keď už som taký tragéd.

Vraj mám výhodu, lebo viem, kto som a čo potrebujem. To bežní normíci nevedia?! Panda Mária, ja fakt žijem v nesprávnej realite... Ešte keby som tušila ako sa dopracovať k tomu, čo potrebujem. Chcelo by to zmeniť zamestnanie, no netuším na aké. Ako nájsť zamestnanie, ktoré by prinieslo dostatok chechtákov, kde by som dokázala využiť svoje schopnosti a nepripravilo by ma v krátkom čase o mentálne zdravie? Neviem. Ono problém mám už len so samotnou myšlienkou moderného otrokárstva prezlečeného za kapitalizmus a najradšej by som sa nechala uniesť mimozemšťanmi. Len keby na tejto planéte netrebalo tie kokotské farebné papieriky, ktorými si kupujem existenciu a ilúziu slobody. 

Tak sa predieram dňami, oblečená v brnení aby som po náročnom dni zaliezla do svojej ulity a snívala o lepších dňoch, ktoré snáď raz prídu. Sú momenty, keď ma vlastná ulita serie. Nechcem sa schovávať, no zároveň je to jediné bezpečné miesto, kde môžem vydýchnuť. Nepovedali mi, aké náročné je byť iná, vytŕčať z priemeru, nezapadať. Povrchnosť ma uráža a nudí. Chcem hĺbky a to, čo sa v nich skrýva. Všetci máme demónov, kostlivcov v skrini. Mojich ti môžem predstaviť. Nikdy som nerozumela myšlienke ich skrývať. Obzvlášť, keď som pochopila, že ich potlačenie a skrývanie nikam nevedie. Sú to časti mňa, ktoré prežili a môžu rozprávať príbehy. Analytické myslenie sa v mojom prípade nesústredí len na vonkajšok ale aj vnútro. Rozoberám všetko a seba asi najviac. Hoci je to vo svojej podstate naháňanie vlastného chvosta, keďže som uväznená vo vlastnom vedomí a vidím len obmedzený obraz. Zmierila som sa s tým, že ako autistická brokolica žijem na hrane svetov, kde sa veľa odvážlivcov nevyskytuje. Špeciálny traktor na ťažbu dreva v ťažkých podmienkach sa nedá dobre predať normíkom z mesta. Buď si normík ublíži alebo pokazí traktor. Asi tak nejak by som v skratke opísala svoje interakcie s ľuďmi. S vekom moja ochota spoznávať nových ľudí prudko klesá, lebo po pár vetách je zvyčajne jasné, že sme v iných dimenziách a okrem povrchných debát o počasí nemáme čo zdieľať. Mňa nezaujíma, kto má aký telefón, či auto. Ich nezaujíma filozofovanie o podstate chrústa. Romantický vzťah je už úplne z kategórie sci-fi, resp. štatistická anomália, ktorá sa zatiaľ neprihodila a hľadať ju nemienim. 

Zniem zúfalo? Zúfalá aj som, no ani škaredé počasie v horách netrvá večne. Zatiaľ by som mala využívať terapiu písaním, kým sa otočí vietor. Donedávna mi formulovanie myšlienok komplikovala absencia vhodného zariadenia, keďže na mobile či tablete sa chujovo píše a funkčný notebook nevlastním. Urobila som si radosť a kúpila si klávesnicu s podsvietením. Yay, farebné svetielka! Grcať text by vraj malo pomôcť mojej mysli a tu si môžem grcať koľko len chcem.

Čo ma potešilo pri písaní tohto textu? Uvedomenie, že aj keď sa cítim mizerne, tak som aspoň bezdetná a mám o obrovské množstvo problémov menej a mohla som si kúpiť svietiacu klávesnicu! Povedať Ok bye vajcovodom bola najlepšia vec, ktorú som si mohla za peniaze kúpiť. Pomätenci ako ja sa nemajú množiť...