Sviatočný deň Pokrivených

Život je vo svojej podstate strašne zvláštny. Čím viac sa snažím ho nejak uchopiť, tým viac sa mi preteká pomedzi prsty.

Vo štvrtok si som si dala tour de Zvolenský zámok. Naskočila som na vlak a nechala sa unášať jesennou krajinou, ktorá sa miestami vynárala z hmly. Dychberúce pohľady ako z dokumentárneho filmu. Až kým sme neprešli Jablonovom nad Turňou. Na koľaji odstavené torzo mŕtveho Gemeranu s pokriveným vozňom. Po pár metroch na boku odložený vozeň ležiaci dole svahom. Žalúdok mi urobil salto a krv na chvíľu zabudla prúdiť. Tam to mohlo dopadnúť kurevsky zle. Krajina ubiehala za oknom a chudoba sa stupňovala. Vo Fiľakove sme presadli na bus s dokonalým výhľadom na tamojšie pomery, kde si bieda s chudobou podávajú ruky. Mohol by to byť krásny kraj, no je to len diera na mape. Scénar, ktorý vidím pravidelne. Kraj ako z obrázku, pre milovníkov krásneho, no okrem krásy skrytej pomedzi chudobu, tam niet nič. Bus sa predral premávkou až do Tomášoviec, kde sme presadli späť do vlaku. Krajina ubiehala ďalej, za občasných zvukov šprípajúcich kolies a chudoba sa začala zmierňovať. Pár kilometrov a zrazu, iný kraj. Zvolen ma privítal zamračeným počasím a ja som sa vybrala popri pancierovom vlaku k zámku. Tam som si za trápne 2€ kúpila vstupné a magnetky. Jedným z výhercov mojej pozornosti bola magnetka s maľbou od Ladislava Mednyánzského- Tatranská krajina. Magnetka drahšia než vstupné. Whatever... Chcem hmatateľnú spomienku na miesto, kde som bola. Následne som sa stratila v zámockej krypte a pomedzi barokové sochy. Kusy dreva, opracované a zdobené do škaredých podôb odstreľovali môj autistický mozog. Hoci mi mnohé z nich prišli ohavné, nedokázala som im odoprieť výnimočnosť. Šesťsto až štyristo ročné sochy, ktoré sa zrodili v inom svete a pamätajú výjavy o akých ani nechyrujem, majú môj hlboký rešpekt. Pri odchode som sa poďakovala sprievodkyniam a zahuhňala som si nad tou krásou za pár drobných. V zámockej kaviarni som si dopriala flat white drahší než vstupné a spokojne odfukovala obláčiky dymu na nádvorí. V ten moment neexistoval spokojnejší človek. Počas pracovného dňa, na tak vznešenom mieste, ktoré má po stáročia výhľad do krajiny, Hrobárova Dcéra so šálkou kávy. Presne tak si predstavujem  malé, no zásadné víťazstvá. Po káve som odbehla do centra, kde som ulovila nulové bankovky (alias drahé záložky do knižky) a usadila sa na pivo v autobuske. Hnusný Gambrinus mi vtedy nevadil a prišiel mi ako príjemná spoločnosť na ceste. Ešte som potom odbehla do Lidlu doplniť zásoby jedla a na stanici čakala na meškajúci Fatran. Usadila som sa na sedadlo a čakala na sekundárny cieľ cesty. O trati z Bystrice na Vrútky som počula veľa chvalospelov, no nič ma na tú nádheru nemohlo pripraviť. Z tunela do tunela a pomedzi to výhľad do doliny. Len ja a výhľady na nádhernú krajinu, ktorá dávala existencii samostatný zmysel. Nikdy nepochopím, koho napadlo ťahať trať v takom teréne, no teraz už aspoň rozumiem, prečo každé odstráňovanie následkov nehodovej udalosti trvá tak dlho. Do Vrútok sme prišli s ešte väčším meškaním a tak mi dvanástka Martiner skrátila chvíľu, kým som nasadla na vlak domov. Ach, tie Vrútky, začiatok môjho konca.

Naivne som sa domnievala, že sólo výlet bude utrpením a nakoniec sa z neho stalo cenné obohatenie.

Dnes mi Čínsky boh Srandy doprial a po dvoch mesiacoch sme sa konečne stretli s Pánom Strojov. Síce za hororových podmienok Horbárovej márnice, no aspoň spolu v jednom. Hrobár odišiel do Prahy na koncert a takej príležitosti sa nedalo odolať. Nie teraz, keď sa všetko obracia hora nohami a kope. Pána Strojov poznám už desaťročie, ak nie viac. Videl ma na dne aj mi bol oporou, keď sa okraje reality stratili v derealizačnej epizóde. Videl moje najhoršie aj lepšie a predsa, keď som sa na chvíľu odmlčala, tak ma hľadal. Krásna bytosť, ktorá mi pripomína, že nie všetci sú kokoti. Bodaj by sa oprel vietor do plachiet v jeho prospech, lebo zachránil moju tragickú existenciu viackrát, než si dokážem priznať.

Večer sa zvrtol podľa môjho priania a zavítala som k starému otcovi. Nebyť jeho, zamávam Slovensku. Bol jednou z mála istôt, ktoré som ako dieťa mala a nemôžem ho opustiť, kým je nažive. V septembri mu vyoperovali rakovinu a nikto nevie, koľko času ostáva. Dnes večer som sa objavila na jeho prahu a opakovane ho rozosmievala hlúpymi príhodami zo zamestnania. Na jednej strane bolí vidieť, že po osemdesiatke mu stále slúži rozum, no nie telo. Na druhej mám rada naše rozhovory, keď sa na chvíľu môžem kúpať v jeho poznatkoch a spomienkach na svet, ktorý už dávno neexistuje. Teraz ma môže spokojne zraziť opitý vodič na prechode, zlepšila som večer starému mužovi, niet čo ľutovať. Drobnosti, ktoré majú význam v oboch svetoch. Nefalšovaná radosť z toho, že som prišla aktívne stráviť čas s niekým, po kom som zdedila modré oči, sa nedá napodobniť. Nemám už iného starého rodiča, než jeho. Je mi živou pripomienkou časov a sveta, ktorý už dávno zanikol. Pri každej myšlienke, že by sa skončil jeho život mi zovrie hrdlo. Prosím, neberte mi ho! Nechcem čeliť svetu, kde sa pominuli moje istoty a kde som ostala sama, bez ochrany.

Keď sa pominula stará mama, zlomilo mi to srdce a moja realita sa rozsypala na mnoho týždňov. Vtedy na mňa doľahlo uvedomenie, aké zlé bolo moje detstvo. Do akých sračiek, ktoré ma navždy poznačili, som sa narodila. Trvalo dlho, kým som svoj svet postavila nanovo, bez istôt, ktoré sa v detstve zdali večné a nemenné. Tak je to i teraz, so starým otcom. Neviem, ako budem žiť, keď už nebude nikoho, komu by som sa mohla zavesiť na rameno a vyplakať, keď mi svet ubližuje. Niekedy proste neexistuje viac, než danú bytosť objať a pohladiť. Moment, keď sa zdá, že tá nekonečná láska prekoná všetko. Až kým nenarazí na smrť.

A tak sa snažím rozosmiať starého muža, priniesť mu aspoň kúsok radosti do dní plných ponurosti a ochrániť seba samu pred tým, čo je neoddialiteľné. 

Fucked up and messed up

Stále netuším, kde je hranica medzi dojebaným a tým, čo vzdoruje osudu. Tak som oboje zároveň.