Grcám text

 Život je hrozne zvláštny. Keď mi je na prd, stačí nestrácať nádej, zatnúť zuby a počkať. Vesmír sa nakoniec nejak utrasie. Ako Don Quijote bojujem so svetom i vlastnými démonmi. S odstupom sa z toho stáva celkom komédia, ktorá ma baví aj napriek značnej dávke tragédie. 

Dnes sa mi vylepšil deň, keď som znovuobjavila kúzelné kvapky od Nármoníka. Dopieklo ma ako bábovku. Príjemná pripomienka, že nežijeme v izolácii. Námorníkov akt z pred roka mi dnes urobil extra deň. Aj keď sme ďaleko od seba, aktívne ovplyvňuje môj svet a ja sa rada nechám. Myšlienky tancovali okolo neho, kým som ja tancovala pri varení obedu. Niektoré dary sa nedajú vyčísliť, lebo sa vďaka ním cítim nažive. O to viac ma  serie, že konečne zaujímavý muž a môžem si pískať. Chápem, mám si nasrať, som príliš. Možno sa raz Vesmír ohne aj v tomto smere v môj prospech. Dovtedy môžem hľadať vlastné obrysy, skúmať a pozorovať svet okolo.  

Teším  sa na konferenciu v Poľsku. Vypadnem preč a ako bonus to, čo mám rada. Dlhá cesta autom, meniaca sa krajina, k tomu Hrobár a dobrodružstvá. Neverila by som, ak by mi niekto pred rokmi povedal, že pôjdem na vedecko-výskumnú konferenciu do zahraničia. Vesmír ma vtedy nachytal mimo mojej predstavivosti, keď mi konečne zhmotnil koníček. Síce úplne mimo toho, čo som si dokázala predstaviť, no odškrtol všetky požiadavky a ešte tomu pridal. Extrémne a na hrane, mimo priemeru, nemôžem byť predsa normálna. 

Ani nemôžem. Okrem autizmu moju existenciu poznačil aj život v disfunkčnej rodine a svet, ktorý nebol stvorený pre moje potreby. Svojim spôsobom som majster prežitia. Niečo ako púpava, ktorá sa rozhodne rásť uprostred betónu a vzdorovať okolnostiam. Spolieham sa len na seba, lebo som nikdy nemala reálnu podporu a musela sa naučiť spoliehať len sama na seba. Ako ľahký cieľ, musela som sa na naučiť čítať okolie, maskovať a brániť. Ostalo mi to dodnes a pravdepodobne sa toho už nikdy nezbavím. Všetko chcem hneď vyriešiť činmi aby mi neskôr nemohli problémy vylepiť. Keďže nie som izolovaný vesmír, striehnem aj na problémy iných. Prisypme hyperempatiu a máme sakra problém. 

Som ako vesmír vtesnaný do ľudskej kože. Ponorený a spoznávajúci sám seba. Vyplaší ma zašušťanie vetra, prasknutie konárika, zmena tlaku vzduchu a vidím vzorce vo všetkom. Často vyplaším samú seba. Uší nastražené o čom si šepkajú vrabčeky i čo sa nesie vzduchom. Neviditeľne vyditeľná. Aj príšera, ktorá sa zhmotní v tme, lebo nie som bezbranná. Pritom chcem len svoju pokojnú galaxiu.