Povzdych

 Nádych, výdych, nádych a poďme na to.

Starnúca, autistická korčuľa, ktorá uz len svojou existenciou zakrivuje Vesmír. A ten bastard zakrivuje mňa, lebo nás nemožno oddeliť. Sme jedno a nie sme jedno. Skurvená relativita, kam len okolo dovidí. Vyskakujem, lebo som v pozícii, keď viem, že si to môžem dovoľovať... 

Neviem sa za celé tie roky nezmenilo. Vo vnútri ostáva rovnako veľký otáznik. Hrany sa obrúsili, kulisy sa vymenili a predsa sa nič nezmenilo. Stále som tu, ako Hrobárova Dcéra. Ničomu nerozumiem, nič nedáva zmysel. Ostáva len ten istý otáznik. 

Zamestnanie mi žerie nervy a uz dávno sa znenilo v nočnú moru. Čo čakať od štátom vlastneného podniku? Len hnus a milión otázok, čo tam so svojim potenciálom ešte robím. Veľa som sa tam naučila, skrátila vlastných démonov i uzrela to najhoršie z ľudí. Nie som ani na kriminálke a predsa mi naskakuje husia koža, keď čítam reporty samovrážd, nehôd aj temných úmyslov z prevádzky. Novorodenec napchatý do odkvapovej rúry, mŕtve telo, ktoré musia odmotať a zložiť funebráci. 

Aká môžem byť, keď plávam v krutých vodách? Na vonok ako nič, vo vnútri tvrdá. Prežila som až doteraz a až do smrti budem žiť. Drahý Vesmír, chráň ma predo mnou!