Choď preč! Nedám ti drobné

 Ide mi karta. Mám tri začiatky článkov, no ani jeden som nedokázala dopísať. Pajcnem ich sem:

5.3.

 V jednom vesmíre, z nekonečného množstva paralelných vesmírov, som ovládla svet a nastolila ťažkú autokraciu. Lebo ľudstvo nesmie mať neobmedzenú slobodu. Cukor a bič, obojky nasadené presne tak, aby ich nebolo cítiť ale aby ostal klamlivý pocit slobody. Vesmír v ktorom Hrobárova Dcéra určuje ako sa budú krútiť dni a plynúť voda. Tam hrá vo verejných priestoroch elektronická hudba a hudba je jediné náboženstvo. Bratia a sestry všetkých tvarov a veľkostí by spoločne hľadali zjednotenie v rytme a slovách. 

7.3.

 Ego mi plesá radosťou, krásne komplimenty, ktoré vystihujú moju podstatu. Doktor mi nastavuje zrkadlo, jeho odrazy osvetľujú moju neskonalú nádheru. Všetky tie roky driny a moria sĺz, začínajú nosiť plody. Zušľachťovala som to najlepšie zo seba, démoni s kostlivcami sú vážení občania Myšlienkového paláca. Sebakritika poľavuje na zdravú úroveň, keď mi Doktor ukazuje v čom všetkom idem bomby a ani si to neuvedomujem. Túžba, stať sa najlepšou možnou verziou seba samej, sa plní akosi sama. 

12.3.

Láme ma únava, opäť séria piatich dní v zamestnaní. Z mozgu mám kašu a nechcem sa hýbať. Večer sme vybehli pokecať s Doktorom a jeho dcérou. Skvelé kombo na pozorovanie. Po dlhom období samoty som sa dočkala sociálnych interakcií. Prezradila som mu, o čom si vrabčeky čvirikajú a šli sme sa zložiť. Predobedom som rozbitá zriešila papierovačky s Hrobárom a vyrazili sme do baníckeho múzea. Boli sme tam jediní návštevníci, tak mi sánka smela slobodne padať na drevenú podlahu. Ako vždy, prenádheré exponáty v zúfalo chudobnom múzeu. Slovenská klasika...

Konečne som si dala pivo. Ďalší šialený turnus za mnou. 

Neviem sa zastaviť, text sa zasekol v útrobách. Poletujem medzi zamestnaním, fuškami s Hrobárom a tripmi s Doktorom. Nestíham ani spať, lebo idem tak nejak na doraz. Jeden deň sme si dali s Doktorom čaj z húb v lese a užili si relaxačnú túru. Učesať si mozog a vychutnať si nádherný deň, keď som nebola zavretá v krabici s počítačkou. Druhý deň bolo na programe česanie stromčekov pod Tatrami.

Krásne je žiť! Zarábam, kvalitne sa socializujem a venujem sa koníčkom. Nejakým zvláštnym spôsobom sa to poskladalo až sem, kde život nie je dokonalý, no je naplnený obohacujúcimi zážitkami. Po ôsmich rokoch sa mi do cesty primotal Claus a jasné, že som si ho musela dať. Celé tie roky sme sa míňali, až sa naše cesty opar skrížili. Tiež som konečne strávila, že moja matka je narcistická chudera. V poho, netreba ju brať vážne a držať si odstup. Dni plynú a ja si idem s nimi. Nočné výlety s Doktorom, keď mi robí terapeuta, rozpráva príhody, pinkáme si si spoločne pomyselné myšlienkové loptičky a vedieme diskusie. Čoho sa mi nezostávalo, to začalo pribúdať. Skvelé časy so skvelými bytosťami. Oplatilo sa ostať nažive. 

Bodaj by všetkým bolo minimálne tak dobre, ak nie lepšie... ak sa Vám nepáči, môžete sa ísť pojebať.

The most beautiful quality of a true friendship is to understand them. Be understood with absolute clarity.