Zvracanie do denníka

 Upozornenie! Textové zvratky

 

Často sa pristihnem s úvahou, či sa mi nesníva, aj keď som pri vedomí. Napríklad moja matka. Plače, že ju bolia kríže a prezradím ti tajomstvo, absolútne ale že vôbec to nemá nič spoločné s tým, že už roky sedí pred telkou a pohyb je škaredé slovo. V duchu som sa uškŕňala, keď mi s rozhorčením rozprávala, ako jej neurológ aj ortopéd povedali, že žiadny nález nevidia, má schudnúť a začať cvičiť. Samozrejme, že sa jej to dotklo, lebo to narúša jej predstavy o svete a sebe. Hnusná, škaredá realita, ktorá sa nehovorím, to je vekom a hormónmi. Lenivá piča, ktorá chce len žrať a piť víno v kresle pred telkou od rána až do večera. Nulové záľuby, proste nič. S kreatívnymi setmi sa, ako decko, chvíľu pohrala a potom odložila nabok a sadá tam na ne prach. Ako... škoda energie na takúto osobu a doteraz mi je záhadou ako môžem byť deckom takej osoby. Len čakať, kedy ju klepne niektorá civilizačná choroba. Konečne by som mala svätý pokoj. Tá osoba mi je tak hrozne proti srsti, že sa to nedá vtesnať do slov. Dúfam, že sa boh na mojom zúfalstve dobre baví, mať za matku také indivídum. Aby život nebol dostatočne mätúci sám o sebe, človek sa musí vyliahnúť v kokotskej rodinnej konštelácií. Aká irónia, z matky sa stala svokra, moja stará matka, ktorá tiež len popíjala pred telkou a odpaľovala jednu cigu od druhej. Dobrú náladu po stretnutí s Pánom Strojov nakrklo prezretie, že moja matka sa hýbe ešte menej ako moja nebohá babička, ktorá aj napriek zložitému zdraviu, vždy niekam liezla. Zistenie ma vyviedlo z rovnováhy, tak som sa dofajčila a šla sa prejsť na cintorín. To ti je tak, keď človek býva v chujovej lokalite a všade "do prírody" to má ďaleko. Hneď som zamierila k babičke a tam na mňa zaútočila ďalšia myšlienka. Určite by ju ani vo sne nenapadlo, kde bude mať hrob, tou cestou sme chodili často. Prehodila som ešte pár clivých myšlienok na jej hrob a šla sa túlať s rozhodnutím, že za žiadaných okolností nechcem byť ako moja matka. Cintorín má svoje čaro, pokoj a zvyčajne sa nedá hovoriť o davoch. Heh, prechádzka medzi mŕtvolami, popolom a kostlivcami v objatí prírody, aké romantické! Až s vekom som si uvedomila, že prechádzka zlú náladu nevyrieši, no aspoň ma to udrží v pohybe s časom pre seba. Neviem si ani predstaviť, že niekde v paralelnom vesmíre musí moje ja bojovať s mojou matkou ako svokrou a babičkou. Uff, aspoň, že tento scenár som eliminovala.

Dnes je hnusný, upršaný deň. Taký ten deň, keď sa v hrudi začnú nepokojne vrtieť túžby po mužovi a dňu strávenom v posteli. Už len tá predstava, že by som si mohla vychutnať blízkosť iného človeka, je chutná. Trénovať poéziu nahých tiel, hrať hry, pozerať film alebo sa len skrútiť do klbka a spoločne driemkať. Och, ako neznášam, že som sociálne stvorenie s nedostatkom interakcií. Nešťastné tamagoči. Stále som neprišla na to, ako vyslať signál môjmu druhu... Tak sa len motám svetom a čakám, kto ma adoptuje. Neprekvapivo, slabý záujem.

Neviem. Zas a znova. Vidím ako ma ovplyvnila izolácia posledných mesiacov a ťažko sa mi priznáva, že ísť proti prirodzenosti bolí. Nenaplnené potreby, ktoré ako žeravé uhlie v mysli, nechcú vyhasnúť a vypaľujú diery. Nádych, výdych. Čo urobím? Hodím sa o zem?! Zdá sa, že vždy niečo podstatne chýba a niečoho je nadbytok. Ešte, keby sa dalo vymieňať na burze. Mohla by som vymeniť hodiny spánku za hodiny s Pánom Strojov. Vtipné, tarotové karty ma varovali, že nie je všetko také, ako sa zdá. Nadvihuje mi obočie. Ak je tam prekvapenie v krabičke a s ohľadom na to, že už som videla kde čo, tak to musí ísť bomby, aby ma to vyviedlo z miery. Si koledujem, viem. Odstreliť dekel a spochybniť vnímanie reality je vždy skvelé spestrenie dňa. Hlavne teraz, keď mám zásadné rozpory v ponímaní o vzťahoch. Ideálny čas mi nejaký hodiť do cesty alebo nejaké podobné zverstvo. Veď sa mám dobre. Nech sa deje, čo sa diať má. Táto absurdná kokotina zvaná život sa nedá brať vážne.