Autistická škrabavka

 Uch, točí sa mi hlava zo samej seba. Väčšinu času som sama so sebou a hoci si miestami leziem na nervy a hrozne by som si priala pozitívnu interakciu s inou ľudskou bytosťou, tak je mi v ulite fantasticky. Vieš, moja autistická podstata zbožňuje uľahčenie prežívania v tejto realite, keď jediné kritérium je, že kedy mám voľno a čo chcem robiť. Žiadne prerátavanie času, organizovanie kalendárov. Žiadne schémy dňa, detailné postupy a organizácia práce, pre čo najlepší možný výsledok. Spomínala som, že autizmus je kokotina? Autizmus, to keď sa boh rozhodne, že ťa nenávidí a chce ťa vidieť trpieť. Ešte si zgustne, lebo zvolí mentálne utrpenie z ktorého sa nedá utiecť. K tomu skurvená istota, že hoci som vyhrala Aspíka, tak mám pokope viac, než väčšina populácie a vsadila by som si na seba. V skratke: vyškrtnúť ľudí znižuje úroveň úzkostí. 

Často rozmýšľam, či aj existencie ako ja, majú nádej na zvrat v deji. Svieti slnko a usmieva sa šťastie aj na ľudí ako som ja? Existuje nádej, že by sa vesmír mohol zakriviť v môj prospech a dopriať mi pokojné dni, bez večného strachu z bubákov, príšer a nečakaných udalostí? Dni, keď by som mohla podriemkávať pomedzi stránky knihy, v hamake zavesenej v tieni stromov, počas horúcich dní. Cucať si pivo a meditačne kŕmiť a pozorovať oheň za krátkych nocí. Ráno by som si poprosila kávu na verande alebo čokoľvek, čo spĺňa podmienky: ranné nabiehanie operačného systému a pohodlný pobyt v exteriéri. Ak by sa to dalo pocukrovať zvieratkami a na vrch by sa dala nejaká príjemná bytosť, tak by som sa rozpadla na atómy od šťastia. 

Lenže realita je niekde inde. Nevadí, ak som to doklepala až sem, tak ideme ďalej už len z rýdzej zvedavosti. Som kokotský činiteľ a všetko, do čoho sa dostanem, končí absurdným príbehom. Prečo pozerať tragikomédiu, keď ju môžem žiť?!