Čakám na mimozemšťanov

 Čo by som ti chcela povedať?

Práca s ľuďmi ma utvrdzuje v mizantropii. Žasnem v zlom význame, keď ma zakaždým, keď si myslím, že som videla a počula už všetko, prekvapí nejaký chorý myšlienkový pochod. Ako keď sa nájde mentálny krypel, ktorý keď sa opije ide vyvolávať na infolinku a vybíjať si svoju životnú frustráciu na náhodnom počúvajúcom. Toľko úbohých existencií pokrivených do tak ohavných tvarov, až sa chcem vzdať ľudstva a nechať sa uniesť mimozemšťanmi. Stupidita takej úrovne, keď nechápem ako dotyčné existencie dokazázali v komplikovanom a nebezpečnom svete prežiť až do súčasnosti. Sociologický výskum s tŕpkou pachuťou. Šťastná, že nie som taký kkt ako oni a zároveň zdesená, že zdieľame jeden druh a jednu planétu. Mamičky, ktoré vodia svojich dvadsaťročných synov za ručičku na zápis na výšku. Existencie stratené už len v jednoduchom rozhovore, ktoré chodia pracovať do vzdialených končín. Ako tam chodia, keď sa nevedia rozhodnúť v jednoduchých situáciách, je mi doteraz záhadou. Madness of humankind.

Potom som tu ja, starnúca autistická korčuľa. Snívam o svete, kde by som si žila v domčeku a starala sa o trifidov a živočíchov. Ďaleko od civilizácie, kde by som nemusela interagovať s ľuďmi a riešiť zvrátenosť sveta. Mať svoj malý svet, kde by som mohla piť kávu zabalená do deky, sledovať východ slnka a užívať si prostú existenciu v súlade s tým, čo cítim a kto som. Súčasť prírody. Snívam o stabilnom zázemí, kde by som mohla darovať svoje srdce ďalšej psej láske. O svete, kde by som sa dotýkala rastlín s láskou a čítala im poéziu a púšťala vážnu hudbu alebo aspoň house. Miesto, kde by som mohla pobehovať nahatá a nebol by nikto, koho by to poburovalo alebo ohrozovalo jeho duševný vývoj.

Toľko vecí, ktoré by som si priala a zdajú sa nedosiahnuteľné a nemožné. A predsa túžbu vyvažujú momenty, keď by som túto posratu existenciu nevymenila. Dum spiro spero. Kým dýcham, dúfam.

Chcela by som pole, ktoré by som orala s koňmi alebo volkami. Ruky by mi zhrubli, telo zosilnelo a duša sa oslobodila. Plynula by som s potokom a podskakovala v zákrutách, ulietavala na vlnkách a tíchla v suchu aby som sa zas vrátila v plnej sile. Pásť dobytok po lúkach, mať špinu za nechtami a večer s únavou padať do postele.Miesto toho bojujem o život v betónovej džungli a ľuďmi vytvorenom šialenstve. 

Nepohodlné dní prišli. Myseľ mi okusuje chuť na muža. Ako dieťa, ktoré dostane vytúženú hračku. Ochutnávať jeho existenciu všetkými zmyslami. Nevedela by som sa odlepiť. Chcela by som sa dotýkať, ňuchať jeho vôňu, sledovať úžasné línie tela, počúvať bijúce srdce v hrudnom koši, ochutnať. Biologickú podstatu neošidím. Správny človek je príjemný vo všetkých aspektoch a ponúka exkluzívne potešenie pre každý zmysel. Priala by som si blízkosť s inou mužskou bytosťou, kde by boli všetky moje chute naplnené. Ale ako mizantropka si môžem leda tak ísť utrieť kakáč, lebo mám presne nulovú chuť sa prehrabávať ľudským odpadom.

Ach, čo som to zač?!