Chceš vidieť ako budem horieť

 Bože, ty skurvene narušený bastard, priznaj sa, že chceš vidieť ako budem horieť! A urobíš všetko pre to, aby si to videl...

Zneužívať moju slabosť, keď sa mi podlamujú kolená a zatemňuje myseľ, nie je vtipné. Teda je, milujem padať dole s vedomím, že sa ani nechcem brániť a vezmem všetky dôsledky, ktoré s mojou slabosťou prichádzajú. Súď ma, za moje úprimne túžby, ak si lepší ako ja. Počúvam svoje vnútro a nasledujem cesty, ktoré mi ukazuje. Zhorím, viem...

Hoci bytostne neznášam telefonáty, kecala som s Námorníkom hodinu. Náš prvý hovor, ktorý bol prekvapivo príjemný a ešte prekvapivejšie plný narážok. Plán by bol, v jeseni sa odgúľať do Nemecka. Nemôžem z neho, musí mi čítať myšlienky. Predstavovala som si, že by som prišla na návštevu v jeseni, že by som chcela ísť na poľovačku a pozrieť si, čo všetko žije naokolo jeho panstva. Keď poľovačku spomenul v rozhovore sám od seba, rozosmiala som sa. Sme na jednej vlne.

Vlastne neviem, čo to tu nacvičujem. Námorníka mám pod kožou a hlboko v mysli. Keď sme boli v Prahe, spal vedľa mňa a mne sa o ňom snívalo. Mne, ktorej sa sníva len zriedkavo a ešte výnimočnejšie s človekom, ktorého poznám. Búra moje hradby s ľahkosťou a dotýka sa ma na miestach o ktorých som ani netušila. A celé je to hrozne príjemné.

Časť mňa chce vzdorovať, stratiť sa a zabudnúť. Väčšina chce nasledovať príjemné pocity, nech vedú kamkoľvek. Pri ňom ani neviem, že mám čreva, žiaden nepohodlný pocit, či nebodaj stres. Žiadne obranné mechanizmy, ktoré by sa spúšťali. Názory a postoje, tak blízke tým mojim, až sa mi nechce veriť, že sa mi nesníva.

Vždy, keď si pomyslím, že som sa ocitla v tichu, začne sa z diaľky ozývať volanie, ktoré rezonuje až do samotnej podstaty. Vábi ma a láka, zvádzam boj sama so sebou aby som zakaždým prehrala. Desivé riziko nepoznaného a predsa, chcem aby ma nepoznané prehltlo.