Bežím a neviem kam
Za oknom klopká jemný, jarný dážď. Pivo chutí oslobodzujúco, odmena, že som to doklepala až sem. V posteli, s pivom a vidinou víkendu. Tento turnus ma kvalitne oplieskam a som rada, že je za mnou. Vypustím paru, vydýchnem a potom sa skrútim do klbka.
Dni sa valia ako vlny, niekedy nežné dotyky, inokedy dobre mierené údery. Operácia turba sa podarila a pacient opäť poradie so správnym výkonom. Čakala som, že to moju peňaženku zabolí viac. Trochu obmedzím rozpočet a stále môžem spokojne spávať. Svet je divný a stále to neviem vstrebať. Zelenina rastie, ovocie naznačuje svoj potenciál, slnko silneje a vo mne rastie pocit, že až do smrti budem žiť. Ako Hrobárova Dcéra, s láskou k chuti Polarisu v ústach. Neviem kam smerujem a tá nevedomosť ma oslobodzuje. Trupáreň má zažila v najtemnejších momentoch. Nech príde čokoľvek, ustojím všetko alebo padnem s hrdosťou.
To je silná poslední věta. Asi bych si ji měla někam vypálit, protože od smrti maminky nějak nejsem schopná ustát nic. Na druhou stranu, asi je to spíš tím přístupem: až moc často si říkám, k čemu to všechno vlastně je... ale je fajn, že máš chuť bojovat dál.
OdpovedaťOdstrániťJsem u tebe poprvé na blogu a jsem ráda, že ještě v dnešní době někdo píše blog. Ráda dám odběr.
OdpovedaťOdstrániť