Valiace sa slová

 Nepýtaj sa, čo sa to so mnou deje. Neviem a nechcem po tom ani pátrať. Som a to stačí. Keď si spomeniem na všetky momenty v pekle, keď som neverila, že prežijem. Život mi visel na vlásku už mnohokrát, myšlienky ako by som sa vyslobodila raz a navždy. Predstava ukončiť život bola často tým, čo ma paradoxne udržalo nažive. Ešte pár chvíľ,  zaťať zuby a plaziť sa vpred po milimetroch. Zasamovraždiť sa dá vždy, žiť len raz. Pamätám ako som stála v Brémach na moste a uvažovala koľko potrvá, kým ma utopí zimušná bunda v ľadových vodách Vezry a ako veľmi budem bojovať. Dnes je to len úsmevná spomienka, že aj také časy boli.

Už som na tomto svete viac ako tri desaťročia a s čistým svedomím môžem povedať, že som dobrá v boji o život. V najtemnejších chvíľach som snívala o lepších zajtrajškoch, o chvíľach, ktoré by mi vynahradili hrôzy, ktoré som zažívala. Čuduj sa svete, stalo sa tak. Občas zabudnem, že každý ďalší úder srdca je dar, ktorý som si vybojovala. Malá, nenápadná drobnosť, ktorá sa za správnych konštelácií mení v poklad. Ťažko do slov vtesnať momenty, keď sa mi do očí tlačia slzy, lebo som tak neskonale šťastná a vďačná za to, čo ma postretlo. Ako keď sa po dlhej zime, konečne vyhrievam v lúčoch jarného slnka, napĺňa ma pokojom vnímať prebúdzajúcu sa prírodu a vedomie, že kúsok odo mňa spočíva Nežná. Magické chvíle skryté v bežnom prúde dní, ktoré sa nedajú vyvážiť zlatom.

Čím viac sa snažím porozumieť bytiu a nájsť v ňom nejaký vzorec, tým viac sa mení v nepredvídateľný chaos. Reku nasrať, beriem všetko, čo je príjemné. Zdá sa, že nie všetky otázky sú hodné hľadania odpovedí. Myslela som, že vekom príde nejaký čarovný moment, keď dostanem rozum a prezriem. Našťastie sa tak nestalo a ja plyniem dňami a dni plynú mnou.