S Námorníkom na hrane svetov

 Krajina ubieha za oknami vlaku, vraciam sa domov a najhoršie je, že idem ako iný človek. Očakávania sú zradcovia a nech si predstavím čokoľvek, nikdy sa to nepriblíži tomu, čo ma postretne. Snažím sa stráviť a vstrebať, čo som si to spôsobila.

Trvalo skoro 6 rokov, než sa mi podarilo pochutnať si na Námorníkovi, roky čakania na správnu konšteláciu nebeských telies. Čakala som všetko, pripravená prehltnúť sklamanie i vychutnať si svoj moment. Tu sa samozrejme vyskytol zvrat v deji a ja som vôbec nebola pripravená na to, že by mohol byť tak dekel odstreľujúco chutný. Neviem, asi nie som zvyknutá na interakciu a blízkosť úžasných ľudí. Potvrdilo sa mi, že tie nevysvetliteľné pocity prameniace kdesi z hĺbky podvedomia mali pravdu. Ach, čo mi to Vesmír spôsobuje?! Vymetanie barov, chutné pivo tečúce dole hrdlom, skvelé konverzácie, motanie sa Prahou za krásnych jarných dní, fajka v hradných záhradách, veľa smiechu a posteľové príbehy.

Teraz sa mám vrátiť domov a tváriť sa, že je všetko v poriadku, že necítim absolútnu vďačnosť, že som nažive a môžem stvárať blbosti vďaka ktorým cítim, že mi v žilách koluje krv. Ešte keby Vesmír nerozhadzoval ľudí s ktorými si rozumiem do iných kútov Európy. Všetky momenty hrôzy, zúfalstva a beznádeje stáli za to, nezabiť sa a dosýta si vychutnať bytie.

Neviem, čo ma čaká a kam má zavedú cesty Osudu, no nech je to čokoľvek, žijem krásny život a nemám, čo ľutovať.