Na služobke

 Prešla som sa Vianočnými trhmi, kde sa ma atmosféra nedotkla. Ako by aj mohla, keď som zabalená v zimušnej bunde a schovaná vo veľkom šále. Zamierila som do overeného podniku a objednala si medový porter. Tmavý, tekutý spoločník k osamelému večeru na služobke. Ešte potrvá, kým budem na ceste domov. Najprv si budem musieť napchať mozog hromadou informácií, znepriatelím si kolegyne svojou kockatou hlavou, podráždim nadriadených a až tak pôjdem na víkend domov aby som sa v pondelok mohla vrátiť. 

Všetko, len nie ideálna konštelácia na december a moje duševné rozpoloženie. Chcela by som byť inde alebo aspoň keby toto miesto bolo za iných okolností a s inými ľuďmi. Nemôžem si ani vyzdvihnúť vodičák. Jasné, teraz by som sa bez váhania šla povoziť, lebo všetko by bolo lepšie ako byť tu. Mala by som rozmýšľať nad darčekmi, no miesto toho rozmýšľam nad skúškou, ktorá bude dva dni pred Vianocami. Aby mi nebolo smutno. Aj tak mi je smutno. Svet je zvláštne miesto a niekedy fakt nepoberám, čo všetko sa môže zomlieť a kam ma môže zaviať. Je mi fajn a zároveň mi nie je fajn. Všetko je akési divné a aj ja som divná. Chcela by som utiecť a ostať zároveň. Keď prídem domov, budem nútená riešiť bordel s nefunkčným vzťahom. Keby mi za blbosť platili, pozvala by som Vás na moje panstvo. 

Pozitívom je, že som sa rozrozprávala, len by som si mohla dávať pozor na chlebáreň. Keby tento skurvený svet nebol tak nebezpečné miesto s množstvom kokotov a píč. Falošný úsmev, falošné pózy len aby mi dali pokoj a aby som si mohla žiť svoj život na hrane svetov. Vždy som na hrane alebo aj za ňou. Vždy kontroverzná, vyčnievajúca a iná. Lebo taká som. Prapodivný omyl genetiky a náhod, ktorý sa už na tomto svete vyskytuje pár desaťročí a stále som si nenašla svoje miesto. Stále snívam o mieste, ktoré by som mohla volať domov a kde by som bola slobodná a šťastná. Vesmír si ide aj tak svoje, môžem len dúfať, že sa ohne v môj prospech a bude mi dopriate. 

Mala by som menej piť a menej drístať.