Vlastným bahnom

 Ak nemáš chuť na kokotské plávanie jednej sračky, toto je jediná šanca na návrat.



Kedy naposledy som chcela vyzvracať vlastné vnútornosti? Dnes sa staré chute vrátili. Panenka Boženka, bola som tak naivná, keď som si myslela, že som v pohode. Ak sa do pár dní objaví v novinách, že na moste šaškovala samovražedná žena, tak som to bola ja. Moje ja sa rozpadlo, drží ma len zotrvačnosť. Pravdou je, že som kopa sračiek, čo sa tvári ako človek.

Myslela som, že vodičák zvládnem. Zisťujem, že na to nemám a som autistická brokolica. Mohlo mi dopnúť, že keď zomieram od hrôzy ako spolujazdec, tak ako šofér, to bude miliónkrát horšie.  PTSD z nehody, úzkostná a neurotická osobnosť, prihoďme ešte amaxofóbiu. Je to ťažko proti mojej prirodzenosti. Potrebujem pocit kontroly, na ceste nemôžem veriť nikomu. Nemôžem veriť ani sebe, lebo moje schopnosti a reakcie sú na úrovni ochrnutého zemiaku. Som nebezpečná sebe aj iným. Zomieram od hrôzy, keď sa vyskytujem v blízkosti iného vozidla, radšej päsťou do brucha, než ísť okolo čohokoľvek väčšieho ako osobák. Aspoň už viem, ako bude vyzerať môj najhlbší pekelný kruh. Nekonečná cesta plná hrôzy.

Domov sa vraciam rozbitá a za dverami sa rozpadám. Nezvládam sledovať a spracovávať toľko podnetov, zároveň koordinovať končatiny, vypína mi myslenie v kritických chvíľach, necítim auto. Doslova cítim, ako sa mi škvarí môj tupý mozog a ako mi v ňom vybíja poistky. Je to ako vletieť do tehlovej steny. Prudký náraz rozbije moju starostlivo vyrobenú masku a šúchanie o tehly odhalí moje úbohé vnútro. Najhoršie je, že sa z toho neviem vyslobodiť. Všetci očakávajú, že zaplatením poplatku, mi bude vodičák garantovaný. Neviem, čo je horšie... Buď ma blízki vôbec nepoznajú a nedokážu byť ku mne objektívni alebo som tak dobrá herečka, že si nikto z blízkych nevšimol ako zlé to so mnou je.

Skrz túto skúsenosť sa vidím ako postihnuté monštrum a priživuje to mizantropiu. Na vodičák nemám mentálne a bez neho, nemám nádej na lepšie zajtrajšky. Hľadám dôvody, prečo to tu nezabaliť. Som tak strašne unavená stále bojovať o prežitie. Večne sa nechávať znásilňovať do vecí, ktoré sú proti môjmu presvedčeniu, proti mojej prirodzenosti, proti tomu, kým skutočne som. Vôbec by mi nevadilo zložiť sa na vyhriatu lúku, zavrieť oči a už sa nikdy neprebudiť.

Toľko zbytočného utrpenia v nezmyselnej existencii.

Nenávidím seba, ľudí a pojebaný život.



Komentáre

Obľúbené textové zvratky