Sa budem rozhadzovať ako ja chcem

 Vieš, čo neznášam? Keď sa život aj napriek mojej snahe splaší a vtiahne ma do What The Fuck precitnutia vo veľmi škaredej situácii, ktorá nemala vôbec vzniknúť. Ja tam potom stojím, žmurkám vyplašenými očkami a nemôžem uveriť ako sa realita, znenazdajky, preklopila do pohromy. To sú tie momenty, keď strácam kontrolu nad situáciou a moje nakopnuté Ego v kúte kňučí, že k čomu je vôbec snaha, keď ja sa snažím postaviť svoj domček z karát a príde Zhoda blbých náhod a celé mi to rozkope. 

Som Autistka, môj mozog sústavne ráta ako čo najefektívnejšie prežiť v tomto bizarnom svete. V tom je fakt majster, v umení prežitia. Stále prerátavá ako eliminovať stresujúce situácie a možné riziká a komplikácie, ktoré môžu nastať. Vôbec to nie je vtipné motať sa po tomto svete s pomyselnou atómovkou a robiť všetko pre to, aby nevybuchla. Samozrejme, že ľudia a nepredvídateľnosť bytia budú robiť všetko preto, aby ma odpálili. Lebo taká je biologická podstata žitia: Prežijú len najsilnejší!

Dnes má statočne nakrkol dokonalý plán, ktorý sa nepredstaviteľným spôsobom rozjebal na sračky. Bez môjho zavinenia si osud povedal, že potrebujem nakopať, tak som dostala nakladačku. Nejde o to, že to bolo pre mňa dôležité, ide o tie následky. Opäť sa zrážam s uvedomením, že môj život nie je úplne v mojich rukách a časť môjho konania je ovplyvnená zásahmi z vonku. Neznášam, keď sa moje vlastné vnímanie reality otriasa v základoch, keď zas precitám v tom, že som len ďalšia skákalka medzi množstvom iných v bludisku. Skrúcam sa nespokojne, dráždi ma, že niekedy chytíš kokotské karty a nemôžeš s tým nič urobiť, proste skurvená náhoda. Žiaden boh, dobro, nebo, peklo... Nič z toho. Čistý Chaos! Jedinou istotou je neistota. Pre mňa nemá zmysel budovať základy vo večne sa meniacom svete, kde za každým rohom čaká prekvapenie a nič nie je také, aké sa zdá.

Nie je úplne košér, keď nenávidím celý svet, lebo je chuchvalcom neporiadku, že postráda mojou mysľou pochopiteľnú logiku, že ma v mojej malosti nekonečne prekračuje. 

Dnes toho bolo príliš. Nestabilná, nebezpečná sebe i iným. Pravý čas niekam zaliezť a obmedziť množstvo podnetov, ktoré by ma mohli odpáliť. Vyhrabať si hlbokú noru a zaliezť tam, aby na mňa nikto nedosiahol a aby som nedosiahla ani ja. Ak sa odpálim sama, mrzieť ma to nebude. Lenže, tu narážam na absurdné nepochopenie, že potrebujem byť sama so sebou. Vraj nemám právo byť z takej veci rozhodená. Mám všetko právo sveta byť rozhodená! Celý svet je v sračkách a ja sa nebudem tváriť, že to zvládam, keď to reálne dávajú len na oko...