Vädnúce dni

 Vieš, na chvíľu som uverila, že som narazila na vzťah, ktorý má perspektívu. Uverila som, že ma postretol zázrak a niekto ma miluje takú, aká som. Uverila som, že si lásku a pozornosť zaslúžim. Fakt som si myslela, že nebo na zemi si našlo aj mňa.

Strhávajú zo mňa zaživa, moju predstavu reality. To, čo by som odprisahala ako pravdu, sa otriasa v základoch. Sledujem, ako sa moje nádeje, sny a túžby trieštia na milióny kusov, ako mi puká srdce v bolestnom poznaní, že ani moje naj, na vzťah nestačí. Počujem aj cítim burácanie hromu, ktorý pretína krajinu môjho vnútra. Ako dve rozbesnené tektonické platne, ktoré sa zrazia, zatrasú polovicou planéty, trhajú skaly ako kúsok papiera a svojou hrubou silou delia krajinu a dvíhajú pohoria k nebu.

Som proste !skurvená! autistka a už len bežný život mi odstreľuje dekel do vedľajšej galaxie. Lebo, keď pomiešam veľa stresu v práci, ešte mi zdvihne tlak rodina a potom stačí menšia zmena plánu vo voľnom čase a mňa to zahadzuje nemilosrdne do shutdownu, lebo už nemám žiadnu energiu prebíjať sa dňami. Vystresovaný autista je zlé samo o sebe. A s jednou nohou v panickej atake a s druhou v senzorickom preťažení, pokoj proste neudržím a vybuchujem. 

Dej sa, vôľa Pánova... Mne už je všetko jedno!