Osud Hrobárovej Dcéry 2

Neprekvapivo opäť napíšem, že to prekvapivo bolí. Zas jedna dobre mierená...
Mám zvláštny dar, že moje dobré úmysly majú neuveriteľnú schopnosť zvrtnúť sa proti mne a skončiť katastrálne.
Na pochopenie absurdnosti poprosím ->SEM<-
Plán bol jednoduchý: chcela som sa stretnúť s maminým ex aby mi potvrdil alebo vyvrátil moje pozorovania ohľadom jej , z môjho pohľadu patologického, správania a tiež som chcela počuť jeho verziu toho, čo sa stalo.
Čo som sa dozvedela: moje pocity a pozorovania sú správne- Oh, FUCK! Potom odpálil absurdnú atómovku a môj svet zhorel. Za ich rozchod nesiem nepriamu zodpovednosť, lebo existujem. Priznal sa, že sa do mňa zamiloval a keby som neodišla do Nemecka, tak by to neustál. Povedal, že je stále zamilovaný, že ako náhradu hľadal podobné mne, že som rovnaká ako on.

Toto som si nezaslúžila.
Nikdy som si nedovolila nič, čo by sa dalo vysvetliť ináč. Dávala som si sakramentsky pozor na to, čo hovorím a čo robím. Držala som si odstup a nechávala záležať na osobnom priestore.
Aj tak to nepomohlo...
Zrážka dvoch svetov a ja som za tú naivnú a hlúpu. Trpím, lebo som iná a žena.
Takmer "nevlastný otec" myslí práve na mňa, keď si honí. Môžem si na zoznam trofejí pripísať ďalšiu absurdnú kokotinu.
Nie, fakt sa mi nechce veriť, že to takto vo svete funguje. Svet musí byť riadne peklo. Oprava, ľudia sú peklo...
Túžim byť sama sebou, nájsť svoju pravú tvár. Zároveň by som dala čokoľvek za to, aby som mohla splynúť s okolím a stať sa neviditeľnou. Proste nepútať pozornosť.