Klbko hadov v hrudnom koši

Pocity z brucha majú vždy pravdu. Len ja som slepá, keď nedokážem krotiť zvedavosť. Niektoré veci nefungujú a je to tak dobre.
Skúšala som tomu dať šancu ale nie. Nejde to...
Vyvádza ma z miery, že z podvedomia presakuje do snov strach, že ho stratím. Asi by som si priala aby to tak nebolo.
Bojím sa, keď tancujem medzi duchmi a prosím, nech mi ho neberú. Búrala som múry aby som sa k nemu dostal bližšie. Otvárala krajinu, kde už dlho nikto cudzí nebol.
Nemám viac, než túto hrôzu. Démonov na každom kroku a hlboké jazvy po strátach. Moja zakázaná zóna, lebo je ľahšie ju skryť.
Držať to čo najďalej od neho.
Nikdy som netvrdila, že je to so mnou jednoduché. Chodiaci chaos, tank v obchode s porcelánom.
Potom príde chvíľa, keď si prajem aby som sa mohla skrútiť do klbka v jeho posteli a konečne sa vyspať v bezpečí. Zložiť masku hrdinky a nechať sa niesť.
Mať pekný deň, v cudzom tričku, aj keď je vonku hnusne.

Ach, je zvláštne vpustiť ho do svojho sveta, otvoriť dvere dokorán. Desiť sa citov, ktoré sa môžu prebrať z hybernácie. Vnímať klbko nepokojných hadov v hrudnom koši a zastonať, keď zatlačia na srdce.
Byť nažive je úžasné...
Nedokážem si predstaviť, čo vidí on. Zabudla som, že keď sa dívam do priepasti, tak sa priepasť díva do mňa. Videl veci, ktoré nemal a predsa odpíše, keď vybehnem v panike zo svojej hlavy.

Vždy si vyzerala tak spokojne, zmierená so životom.

Ex