Vitaj vo svojom osobnom Pekle

Dlho mi nešlo do hlavy, prečo sa na mojich pocitoch nič nezmenilo. Nedarilo sa mi odohnať melonchóliu a zaplniť prázdnotu. Z času na čas sa do mojej mysle vkradla finálna možnosť. Horkosladké vedomie, že jediným pohybom ruky môže navždy utíchnuť srdce.
Potom prišiel večer, keď sa naivné očakávania definitívne rozpadli. Nezmenilo sa nič, možno je to ešte horšie. Prebudila som sa zo zlého sna, aby som zistila, že realita je ešte horšia.
V spleti toxických vzťahov, obkolesená patologickými vzorcami správania, nesmiem prísť o rozum. Múry hrubnú a ja sa, ako zviera, snažím napchať do najvzdialenejšieho kúta mojej mysle. Vtesnať sa do malej štrbiny, nech to na mňa nedosiahne. Rovnaká strachová reakcia ako u týraných zvierat a ľudí.
Lebo to, čo bude nasledovať, bude bolieť.

Musím sa zachrániť.

Chcem sa zachrániť.

Už viac nechcem trpieť.