Noc a (skoro) samota
Tlačilo sa mi na jazyk povedať, že som sama. Och, hrozné klamstvo by to bolo. Stačí spustiť ruku z postele a dotknem sa vekom zdivetého kožucha Nežnej. Vedľa pravej nohy sa uložil Trpaslík aj s loptičkou.
Buď stačí psov kŕmiť a tak si človek získa ich sympatie, alebo zo mňa vyžaruje čosi, čo ich priťahuje. Skúsila by som ich nekŕmiť, či sa prestanú hrať na nálepky a prilepia sa na iného kŕmiča. Akurát, že kŕmenie psov je hotová jadrová fyzika a ja som jediná osoba v domácnosti, ktorá má jadrové sily v hrudnom koši.
Nežná by sa mohla volať aj Stará, uhundraná, autistická korčuľa.
Pri jej rozbombardovanom trávení sa poserie takmer zo všetkého a ja potom umývam obkakané pozadie. Áno, hovná patria prekvapivo k životu. Viac ma baví sledovať ako rafinovane manipuluje mamu. OK, klamem. Nežná ju sprosto citovo vydiera aby dostala niečo, z čoho si obkaká pozadie. Ak to nefunguje, lebo som nablízku a trénujem mamu, tak si hundre popod ňufák a sťažuje sa, že ju týram hladom.
Minule mi takmer utiekla, paradoxne, domov. Večera sa zásadne podáva po poslednom venčení, aby sa im lepšie zaspávalo s plnými bruškami. Bol to jeden z tých večerov, keď po celodennom grilovaní sa ochladilo dostatočne na to, aby som Trpaslíka s Nežnou mohla vziať na dlhšiu prechádzku. Na bezpečnom úseku som si pomyslela, že pustím Nežnú, nech si chodí a ňuchá. Tá v sekunde odopnutia nasadila akčné tempo smerom domov. Utekala som za ňou a za sebou som ťahala, ako drevenú kačičku na klieskach, Trpaslíka, ktorý nechápal, čo sa deje. Po niekoľkých metroch som Nežnú dobehla a dobre miereným dotykom na chvost(chytím jej chost a mám 100% pozornosť, lebo za oháňku sa nechytá!) som ju zastavila. Darovala mi vrcholne pohoršený pohľad, že čo mám za problém.
V preklade: Nežná si veľmi dobre uvedomuje, že jedlo nasleduje až po vyvenčení a v momente, keď som ju odopla, bol jej biznis už dávno hotový. Tak si zmyslela, že jej časť je hotová, ona ide domov na večeru a na nejakú prechádzku mi jebe. Ehm...
Na začiatku som mala veľké obavy, ako bude znášať spolužitie s Trpaslíkom. V prvý večer po ňom vybehla a vysvetlila mu, kto je vedúci zájazdu a od vtedy je pokoj. Vtipné a smutné zároveň je, s akým neuveriteľným kľudom angličana ignoruje každý pokus Trpaslíka o hranie. Ten má vytrvalosti a odhodlania na rozdávanie, no aj tak naráža na neprekonateľný múr Nežnej. Tá si zvyčajne sedí a nedaruje mu jedinú reakciu. Proste veľké nič. Akurát pri pokusoch o olíznutie pysku, Nežná dvihne a odvráti hlavu. Ehm...
Ehm, asi bude namieste, že s Nežnou zdieľame veľa charakterových vlastností. Vlastne je fajn, že ma zrkadlí a k tomu dáva nekonečné množstvo lásky.
Trpaslík by sa mohol volať aj Buzerant.
Vždy mi navrie žila na čele, keď do mňa dlube s hračkou, že sa mám ísť hrať. Často si vyberá najmenej vhodné momenty a ak ho ignorujem, tak sa mi pomstí. Inžinier dotiahne ku posteli hračku väčšiu ako on a po zložitom prepočte a občas aj neúspešných pokusoch, s ňou nakoniec vyskočí na posteľ aby som videla, ako vážne to myslí.
Osobne dávam prednosť grécko-rímskym zápasom, keď mi zákerne útočí na ruku a vydáva pri tom smiešne znejúce vrčanie. Prsty sa skrátka dobre okusujú a ja ich mám zatiaľ plný počet. Hrozne som si obľúbila, keď mi útočí rozčertený na členky, lebo som ho vyprovokovala.
Po vyrastaní nadivoko sa prekvapivo rýchlo prispôsobuje mojim pravidlám a ešte rýchlejšie kopíruje Nežnú.
Ešte sa musíme veľa spoznávať...
A ja?
Potácam sa vyčerpaná, nešťastná a unavená, aby som pri každom zašušťaní nahodila masku. Podľa mňa, musí byť tento nepadnúci maskovací prevlek vidieť ako výpredaj v obchode...
Kritickú situáciu som nahradila situáciou zlou.
Moja jediná babka (fotrovu matku som tak nikdy nevnímala) prichádza o zrak a pomyselný Čierny Peter ostal v mojich rukách. Vybavuje sa opatrovateľský, zmena ZŤP, kompenzačné pomôcky a za všetkým je hora byrokracie, lekárskych správ a nálezov. A ja ako vždy: Neviem...
Nečakala som, že sa môj život zvrtne týmto smerom, že sa rozhodnem obetovať pre všetku lásku, ktorú cítim. Je pre mňa neznesiteľné vidieť, aká dôležitá som pre rodinu a to mi berie z rúk finálne eso. Nerpíjemný rozpor, keď sa cítim ako chodiace sklamanie s čelenkov zo zmutovaných génov a autistickou svätožiarou.
Unavuje ma, ako ma dokážu každých 20 minút rušiť s banalitami. Drsne ma vytrhnú zo sústredenia na prednášku o biológii ľudského správania aby na mne ukojili svoju potrebu po komunikácii. A ak ma neruší kombo M&B, tak docupkajú hladné psy. Robím, čo môžem aby som aspoň na chvíľu upokojila a zaujala svoju myseľ a oni mi to v sekunde zničia. Za iných okolností by som mykla plecom, lenže cítim, že okolo mňa obchádza meltdown. Ak by som si mohla vybrať, tak si radšej vyberiem komplikovanú fraktúru predlaktia a pneumotorax, len nie meltdown. Asi sa mu nevyhnem...
Unavuje ma, že musím byť za tú "múdru" a vysvetľovať, že po prepočte na kilá sú niektoré veci lacnejšie, aj keď sa na prvý pohľad zdajú drahé. Nebaví ma ponorka medzi M&B a odmietam robiť rozhodcu, aj keď ma ich roztržky vyvádzajú z miery. Nebavia ma stupídne otázky, či som bola so psami a či som ich nakŕmila. Serie ma večné prekvapenie, že mi nerobí problém poprať, upratať, navariť, či skočiť do obchodu. Som síce v mnohých veciach nepoužiteľná, no základné fungovanie zvládam ľavou zadnou...
Potom prídu momenty, keď sa moje prsty zarývajú do tela, dych sa zasekáva a čas spomaľuje. Množstvo dotykov, ktoré sa rodia pod končekami prstov a oslobodzujú ma. Ciga v roztrasenej ruke s výhľadom na nočné mesto a stovky svetielok. Záchvat smiechu v nevhodný moment, lebo na pozadí ide MASH. Ležať v tichu a necítiť potrebu hovoriť, len zdieľať prchavý moment, ktorý sa už nikdy nevráti.
Nebudem žiť naveky a to je tá najlepšia správa.
Buď stačí psov kŕmiť a tak si človek získa ich sympatie, alebo zo mňa vyžaruje čosi, čo ich priťahuje. Skúsila by som ich nekŕmiť, či sa prestanú hrať na nálepky a prilepia sa na iného kŕmiča. Akurát, že kŕmenie psov je hotová jadrová fyzika a ja som jediná osoba v domácnosti, ktorá má jadrové sily v hrudnom koši.
Nežná by sa mohla volať aj Stará, uhundraná, autistická korčuľa.
Pri jej rozbombardovanom trávení sa poserie takmer zo všetkého a ja potom umývam obkakané pozadie. Áno, hovná patria prekvapivo k životu. Viac ma baví sledovať ako rafinovane manipuluje mamu. OK, klamem. Nežná ju sprosto citovo vydiera aby dostala niečo, z čoho si obkaká pozadie. Ak to nefunguje, lebo som nablízku a trénujem mamu, tak si hundre popod ňufák a sťažuje sa, že ju týram hladom.
Minule mi takmer utiekla, paradoxne, domov. Večera sa zásadne podáva po poslednom venčení, aby sa im lepšie zaspávalo s plnými bruškami. Bol to jeden z tých večerov, keď po celodennom grilovaní sa ochladilo dostatočne na to, aby som Trpaslíka s Nežnou mohla vziať na dlhšiu prechádzku. Na bezpečnom úseku som si pomyslela, že pustím Nežnú, nech si chodí a ňuchá. Tá v sekunde odopnutia nasadila akčné tempo smerom domov. Utekala som za ňou a za sebou som ťahala, ako drevenú kačičku na klieskach, Trpaslíka, ktorý nechápal, čo sa deje. Po niekoľkých metroch som Nežnú dobehla a dobre miereným dotykom na chvost(chytím jej chost a mám 100% pozornosť, lebo za oháňku sa nechytá!) som ju zastavila. Darovala mi vrcholne pohoršený pohľad, že čo mám za problém.
V preklade: Nežná si veľmi dobre uvedomuje, že jedlo nasleduje až po vyvenčení a v momente, keď som ju odopla, bol jej biznis už dávno hotový. Tak si zmyslela, že jej časť je hotová, ona ide domov na večeru a na nejakú prechádzku mi jebe. Ehm...
Na začiatku som mala veľké obavy, ako bude znášať spolužitie s Trpaslíkom. V prvý večer po ňom vybehla a vysvetlila mu, kto je vedúci zájazdu a od vtedy je pokoj. Vtipné a smutné zároveň je, s akým neuveriteľným kľudom angličana ignoruje každý pokus Trpaslíka o hranie. Ten má vytrvalosti a odhodlania na rozdávanie, no aj tak naráža na neprekonateľný múr Nežnej. Tá si zvyčajne sedí a nedaruje mu jedinú reakciu. Proste veľké nič. Akurát pri pokusoch o olíznutie pysku, Nežná dvihne a odvráti hlavu. Ehm...
Ehm, asi bude namieste, že s Nežnou zdieľame veľa charakterových vlastností. Vlastne je fajn, že ma zrkadlí a k tomu dáva nekonečné množstvo lásky.
Trpaslík by sa mohol volať aj Buzerant.
Vždy mi navrie žila na čele, keď do mňa dlube s hračkou, že sa mám ísť hrať. Často si vyberá najmenej vhodné momenty a ak ho ignorujem, tak sa mi pomstí. Inžinier dotiahne ku posteli hračku väčšiu ako on a po zložitom prepočte a občas aj neúspešných pokusoch, s ňou nakoniec vyskočí na posteľ aby som videla, ako vážne to myslí.
Osobne dávam prednosť grécko-rímskym zápasom, keď mi zákerne útočí na ruku a vydáva pri tom smiešne znejúce vrčanie. Prsty sa skrátka dobre okusujú a ja ich mám zatiaľ plný počet. Hrozne som si obľúbila, keď mi útočí rozčertený na členky, lebo som ho vyprovokovala.
Po vyrastaní nadivoko sa prekvapivo rýchlo prispôsobuje mojim pravidlám a ešte rýchlejšie kopíruje Nežnú.
Ešte sa musíme veľa spoznávať...
A ja?
Potácam sa vyčerpaná, nešťastná a unavená, aby som pri každom zašušťaní nahodila masku. Podľa mňa, musí byť tento nepadnúci maskovací prevlek vidieť ako výpredaj v obchode...
Kritickú situáciu som nahradila situáciou zlou.
Moja jediná babka (fotrovu matku som tak nikdy nevnímala) prichádza o zrak a pomyselný Čierny Peter ostal v mojich rukách. Vybavuje sa opatrovateľský, zmena ZŤP, kompenzačné pomôcky a za všetkým je hora byrokracie, lekárskych správ a nálezov. A ja ako vždy: Neviem...
Nečakala som, že sa môj život zvrtne týmto smerom, že sa rozhodnem obetovať pre všetku lásku, ktorú cítim. Je pre mňa neznesiteľné vidieť, aká dôležitá som pre rodinu a to mi berie z rúk finálne eso. Nerpíjemný rozpor, keď sa cítim ako chodiace sklamanie s čelenkov zo zmutovaných génov a autistickou svätožiarou.
Unavuje ma, ako ma dokážu každých 20 minút rušiť s banalitami. Drsne ma vytrhnú zo sústredenia na prednášku o biológii ľudského správania aby na mne ukojili svoju potrebu po komunikácii. A ak ma neruší kombo M&B, tak docupkajú hladné psy. Robím, čo môžem aby som aspoň na chvíľu upokojila a zaujala svoju myseľ a oni mi to v sekunde zničia. Za iných okolností by som mykla plecom, lenže cítim, že okolo mňa obchádza meltdown. Ak by som si mohla vybrať, tak si radšej vyberiem komplikovanú fraktúru predlaktia a pneumotorax, len nie meltdown. Asi sa mu nevyhnem...
Unavuje ma, že musím byť za tú "múdru" a vysvetľovať, že po prepočte na kilá sú niektoré veci lacnejšie, aj keď sa na prvý pohľad zdajú drahé. Nebaví ma ponorka medzi M&B a odmietam robiť rozhodcu, aj keď ma ich roztržky vyvádzajú z miery. Nebavia ma stupídne otázky, či som bola so psami a či som ich nakŕmila. Serie ma večné prekvapenie, že mi nerobí problém poprať, upratať, navariť, či skočiť do obchodu. Som síce v mnohých veciach nepoužiteľná, no základné fungovanie zvládam ľavou zadnou...
Potom prídu momenty, keď sa moje prsty zarývajú do tela, dych sa zasekáva a čas spomaľuje. Množstvo dotykov, ktoré sa rodia pod končekami prstov a oslobodzujú ma. Ciga v roztrasenej ruke s výhľadom na nočné mesto a stovky svetielok. Záchvat smiechu v nevhodný moment, lebo na pozadí ide MASH. Ležať v tichu a necítiť potrebu hovoriť, len zdieľať prchavý moment, ktorý sa už nikdy nevráti.
Nebudem žiť naveky a to je tá najlepšia správa.
Komentáre
Zverejnenie komentára
Ďakovala