V koži človeka

V malej, veľkej Zenovej záhradke schovanej pred zvedavými očami sedela na brehu jazierka. Pokojná a nahá už viac ako hodinu sledovala koi kaprov ako si plávajú a v myšlienkach sa stala jedným z nich. Ponorená do hĺbky jazierka nevnímala okolie. Srdce jej bilo v hypnoticky pomalom a rytmickom tempe, dych sa len neochotne dral z pľúc.
Sedela tam každý deň a každý deň sa stávala niečim iným. Raz bola motýľom na krehkých krídelkách, raz kaprom s plutvičkami alebo stromom, ktorého korunu hladia kvapky dažďa.
Z úst sa jej zrazu vydralo povzdychnutie. Zenova záhrada bola ďaleko od bežného sveta a srdce občas pocítilo samotu. Keď zatúžila po spoločnosti, musela sa obliecť a zabudnúť na to aké to je, byť stromom či kaprom.