Znechutená internetom

Najprv na mňa odvšadiaľ vyskakovali informácie o olympíjskych hrách. Ako keby ma fraška na šport zaujímala...
Fňukanie čechov koho si to zvolili som odignorovala.
Teraz je všetko zaplavené talianskou chobotnicou s krvou na chápadlách.
O nespočetných dôkazoch, že ľudská debilita je nekonečná ani nejdem frflať.
Začínam mať odpor brodiť sa bahnom informácii, viac či menej pravdivých. Som znechutená tým ako sa ma snažia obviniť zo všetkých krívd sveta. Odmietam si nechať gumovať mozog a nútiť ma zaujať postoj. Priama aj nepriama manipulácia, kam sa len pozriem.
Každý má názor, každý pozná najlepšie pravdu. Ego až v stratosfére.
Ženie ma to späť do mojich pohodlných výšok. Ďaleko od pachu toho najhoršieho z ľudí, mimo dosahu zla, ktoré sa plazí okolo.
Som vinná tým, že nechcem byť súčasťou. Myslím si svoje, teda väčšinou si nemyslím, žijem si vo svojom vesmíre. Svet nespasím a začínam sa prikláňať k názoru, že už je neskoro...
Všade kam sa pozriem je tábor, ktorý bojuje za niečo a proti niekomu. Stále účinnejšie zbrane s jediným cieľom: zabiť inú živú bytosť.
Tretina sveta je obézna a polovica umiera od hladu. Genocída na živočíšnych druhoch i tom vlastnom. Otrokárstvo si prezlieklo kabát ale je stále tu.
Ľudstvo sa nikdy nepoučí...

...lebo je skazené do morku kostí