On The Crossroads Take Left

Hnusný upršaný deň, keď ani chlieb so salámou nejde dole krkom. Deň, keď je najlepšie sa zakukliť do deky a byť ďaleko.

Taký deň, keď by som sa najradšej posadila na sedadlo spolujazdca a sledovala meniacu sa krajinu za oknom. Prestávka na benzínke od otravného bezpečnostného pásu, pár krokov v odpornom sychravom počasí. Bodka na mape s prekvapivo dobrou kávou a pocitom, že ešte dnes zanikne Vesmír.
Do toho by hral Gus Gus a ja by som sa brodila pocitmi, že nikam nepatrím a najšťastnejšia som na cestách. Večná Túlavka.
Pri tom je to jedno. Kdekoľvek som bola, vždy som bola pod rovnakým slnkom, hoci všade svietilo ináč.
Mám rada moment, keď sa ráno zobudím a rozmýšľam kde som a ako som sa sem dostala. Už som sa zobudila na konci sveta a z okna sa dívala na zasnežené kopce.
Bytie vo svojej najrýdzejšej podobe zastaví dušu. Ako keď sa na koni preháňam po čiernej pláži a z vody ma pozoruje tuleň.
Alebo 6km prechádzka zasneženou švédskou krajinou do najbližšej civilizácie pre pár hnusných pív. Let so Spartakom Moskva v Tupoleve, ktorého vrtule kreslili obrazce na oblohe zafarbenej zapadajúcim slnkom.
Hlasný spev leteckých motorov ma vždy uspí. Človek zavrel ohnivých démonov do železnej klietky aby sa dotkol oblohy.
Tam hore sa zdá všetko malicherné. Nad oblakmi vždy svieti slnko a obloha je nádherne modrá.