Otupiť vedomie

Bežala by som až kým by som nepadla únavou. Preč od vedomia, preč od tých pocitov, preč od absurdných situácii.
Len byť ako prázdna schránka. Obal z ktorého sa vysypal obsah. Zmes toho najhoršieho, páchnuceho po hnijúcom mäse a vynechaných úderov srdca.
Pôjdem von, do snehu, ktorý unaví telo a myseľ. Do zimy, ktorá popraská končeky prstov, vypáli sliznicu v nose a bude koketovať s túžbou po ružiach z nachu.
Anestéza z chladu na zlý sen.
Nesmú ma dohnať, nechcem byť chytená. Zas tá istá pasca do ktorej už nechcem padnúť.
Pasca s menom Rodina...
Skurvené sviatky, ktorými sa ma snažia oblbnúť a zlákať. Skurvené pocity viny lebo sa snažím zachrániť samú seba.
Urobila si zo mňa ťažkého koňa, lebo len môj chrbát bol dosť silný aby uniesol odvrátenú tvár bytia a takmer bezodné zúfalstvo.
Najviac bijú toho koňa, ktorý najviac ťahá...
Dvakrát som uverila sľubom o zelených lúkach a hromadách sena. A trikrát som dostala bičom po hlave.
Čas nemilosrdne ubieha, túžba a vzdor ako mlynské kamene melú vedomie.
Niet sa kam vrátiť, nedokážem sa vzoprieť biču.
Tak utekám a desím sa vlastného tieňa