Snažia sa na unaviť tým, že som tiež vinná

Ten písaci blok ma už irituje. Chcela by som ale všetko mi to príde ako bezpredmetné sračky, ktoré nestoja za tú námahu. Nie som spokojná sama so sebou, vadím si.
Nie je to veľmi príjemná poloha. Krčí sa mi z nej čelo...
Nič nie je večné, čas plynie.
Rast bolí.
Počľapkala som sa v zúfalstve, uspokojila svoje doloristické ja a teraz sa môžem pomaly zdvihnúť.
Stojím si na vedení. Občas som tak krásne sprostá až sa musím usmiať.
Niekedy si pripadám ako najhoršia chodiaca katastrofa, omyl vo výpočte.

Zachovajme paniku, všetko je v pohode.

Je celkom vtipney, že čím viac sa snažím zaliezť pred svetom, o to viac sa ma snaží vydlubať paličkou.
Čo len na mne vidí? Nedokonalá, zdeformovaná, nesprávna...
Škoda, že sa nedokážek rozdesatiť aby som dokázala uspokojiť všetkých.

Posledné noci sa mi zdajú zvláštne sny, pod povrchom sa niečo hýbe...
Túto noc to bola zábava v podobe ženy za volantom, ktorá to strhla do koľajiska pod prichádzajúci vlak. Minul nás len o chlp.
Noc pred tým som sa ocitla v akčnom sne z ktorého si pamätám len moment ako som platila najatého chlapíka v rámci nejakej záchrannej akcie.
Pred tým sa mi snívalo o amerických farmároch v prapodivnom priestorovom skoku v jednom slovenskom mestečku.
What the fuck?!