Verím, že raz sa čas začne vracať a šálka, ktorá sa rozbila pádom na zem sa poskladá do pôvodného stavu a skočí do mojej ruky

Sledujem svoje ruky, fascinujú ma jemné gestá a pohyby, ktoré ako esencia pramenia z podvedomia a dodávajú im jedinečnosť. Toto som ja v plnej kráse, my design... Ako kôň, ktorý si uvedomuje krásu svojich dlhých a silných nôh, aby v každom kroku zanechal neopakovateľný estetický zážitok.
Ach, tie moje dlhé a štíhle prsty...

Zas je to tu a to som si myslela, že je to mŕtve, že sa to nikdy nevráti.



Sníval sa mi sen, v ktorom bol Pán Strojov. Nebol to však obyčajný sen ale veľmi intímny. Nie sexom či erotikou ale obrazmi z hĺbky. Poskladaný z častí, ktoré sa skrývajú pod plášťom podvedomia. Rezonoval vo mne ešte dlho po prebudení. Líšil sa od bežných snov, rozvibroval moje vnútro a ten pocit neprestával.
Zvláštny, nelogický a predsa so zmyslom, ktorý mi unikal.
O nejaký čas na to, sa z ničoho nič ozval Pán Uniformovaný. Ostala som sedieť s tupým výrazom a čítala stále dookola tú správu. Nezvykne mi písať, čakala som všetko ale nie toto...
Vkradla som sa mu do sna.
Celý čas, čo sme si písali z neho hovoril Vesmír a neznesiteľný pocit sa znásoboval.

Stála som a počúvala každý tón piesne, ktorú rozrušená myseľ zosilňovala. Bytie sa stalo absurdné. Zadívala som sa na svoje ruky. Žiadna zmena, nie je to sen...
Dala by som všetko za to aby to bol sen, lebo táto realita sa mi snaží čosi povedať. Vystrašená a pokojná zároveň, nerozumiem, neverím, musí sa mi to zdať.
Tie zvláštne pocity neprestávajú a ja sa ich nedokážem nabažiť.
Raz je to náhoda, dvakrát v rozpätí pár hodín, už náhoda nie je.

Zvláštna súhra okolností. Ako keby mi Vesmír pripomenul, kto som a čo je vo mne. Príjemne to bolí. Potrebujem si utriediť myšlienky a utíšiť vnútro. Nejde to tak jednoducho a vždy, keď si pomyslím, že som z toho vonku tak sa to vráti. Špunklo ma ako už dlho nie.