Plačem lebo to tak cítim

Dopadla na mňa tiaž mojich osobných pekiel. Z očí sa kotúľajú slzy a ja sa im nebránim. Plač mi môže pomôcť, nemá zmysel ho držať v sebe.
Plačem za Nežnú a želám si aby sme si mohli užiť v pokoji jej starobu. Nové lieky nezabrali, vedľajšie účinky nás dostali zas na začiatok. To, čo sa hojilo tak dlho pod mojou starostlivosťou je stratené v nepekných ranách. Lieky, ktoré fungujú ju pomaly zabíjajú. No bez nich by už asi nebola.
Čakala som, že nájdeme správnu liečbu a všetko bude zas fajn. Miesto toho sa musím dívať do očí konečnosti. Vyskúšali sme všetko, čo sa dalo a ostáva len diéta a ťažké lieky. Je koniec nádejam, už nie je nič čo by som mohla urobiť.
Môžem ju len udržiavať v čo najlepšom stave. Som bezmocná a bolí to. Dúfala som v lieky, ktoré by jej pomohli....
Smrť v šere tancuje okolo mňa, dáva mi pocítiť svoju prítomnosť. Plačem lebo nikto nevie, koľko času nám ostáva. Možno to budú roky, možno mesiace.
Bolí to, plačem, uvoľňujem napätie a viem, že to prejde...Ale nie teraz.
Do môjho zúfalstva sa ozvala mama a ja sa snažím tváriť normálne ale nejde mi to. Starý, pokazený pes, ktorý mi láme srdce a do toho mama, ktorej sa vyhýbam kvôli strachu, že mi zas ublíži.
Chcem sa schovať pod perinu, kam by nemohlo nič z toho, čo mi tak ubližuje. Schovať sa pod perinu, do iného sveta, kde majú pre Nežnú liek a pre mňa dávku odvahy.

Vyplakala som sa a Zem sa točí ďalej. Aspoň viem, že cítim a som nažive. Nežná mi tu šaškuje pri tom ako sa snaží, ako správny lenivý pes, chytiť muchu.
Nezáleží na tom, čo bude. Dnes sme tu spolu.
Nežná a Hrobárova dcéra