Na obed bol utorok a priamka sa stretla s čo

Mať psa je občas k posraniu...
Poznáme sa dosť dlho na to aby sme dokázali komunikovať bez slov. Už dávno nepotrebujeme tlmočníka a stačí pohľad z očí do očí.
Občas funguje ako asistenčný pes, keď niečo podstatné nepočujem alebo nevnímam. Predsa len má lepšie zmysli ako ja.
Keď včera začala jančiť, nebolo mi všetko jedno.
Odkrútila som si svoje s Okultistami a zažila všelijaké veci ako vystrihnuté z hororu, pri ktorých som časom len nadvihla obočie a neriešila.
Ale keď jančí môj pes, nemám ďaleko od toho aby som začala jančiť aj ja. Sme predsa svorka, ktorá si dôveruje a keď už niekto začne panikáriť, má k tomu zvyčajne dosť dobrý dôvod. Hlavne, keď môj flegmatický pes chytí hysák...

Ako pri každej návšteve kuchyne som mala so sebou aj svoj huňatý tieň. Čo ak by mi spadlo jedlo a ja by som ho musela upratať?! Peso s radosťou poupratuje za mňa.
Ja som sa odpratala nazad na gauč a Peso s istým oneskorením spôsobeným dôkladnou kontrolou podlahy šiel za mnou. Moju pozornosť upútal jej nezvyčajný postoj a pohľad smerom k vchodovým dverám.
Hmmm, možno len počula niekoho na chodbe...
Došmochtala sa k mojim nohám, sadla si sotva na pár sekúnd. Nervózny postoj podtrhlo zavrčanie a strihanie ušami s neštandardným výrazom tváre a pohľadom k dverám. (Hej, ťažko sa opisuje, čo bolo na Pesovi iné ale jednoducho vnímam aj drobné zmeny)
Zrazu prudko vyštartovala až došla k pomyselnej hranici a opatrne vykukla spoza rohu smerom k dverám a k svojmu posrato-nervóznemu postoju pridala zavrčanie.
Poď sem a neblázni!.... Možno som len zle zavrela dvere ako minule a tie sa otvorili....
Peso chvíľu uvažoval čo urobiť a nakoniec pricupkal ku mne a ja som sa dvihla z gauča.
Musím ísť skontrolovať tie dvere...
Lenže bav hrdinu, keď poznám svojho Pesa a jeho reakcie. S každým krokom som sa približovala k rohu a k pomyselnej hranici za ktorou už nebudem v bezpečí.
Ach, Kurva! Stiahlo mi kakáčik... Čo ak bude za tým rohom sériový vrah alebo sa naplnia moje divoké predstavy a nejaký ohavný démon sa vrhne na mňa?
(Bolo by funny, keby sa svet pokazil a zhmotnili by sa všetci duchovia démoni, príšery a svet by sa ponoril do temnoty)
Srdce mi bilo až niekde v krku. Ako vždy, nič tam nebolo. Dvere zatvorené, na chodbe tma, takže nikto nešiel po chodbe.
Vydýchla som si a Peso vykukoval spoza rohu a pozorne ma sledoval.
Spoločne sme sa vrátili na gauč ale nasledujúce dve hodiny spal Peso vedľa mňa v nervóznych polohách a s hlavou vždy smerujúcou k dverám. Veľmi nezvyčajné...
Nenávidím to!
Ťažko to opísať, no najviac ma deptá to, že tam nikdy nič nie je. Keby tam bol ten sériovy vrah, tak OK. Upokojilo by ma to viac ako to, že tam nič nebolo. Teda nič, čo by som videla svojim obmedzeným zrakom.
Poznám svojho Pesa, jednotlivé reakcie, nálady, myšlienky. Toto patrí do tej kategórie, ktorú nemám rada.

Nazdávala som sa, že už mám od takýchto vecí pokoj. Evident nenemám...