Deň s mentálnou poruchou

Dnes je jeden z tých dní, keď sa všetko, čoho sa dotknem poserie. Už ráno som to cítila v kostiach. A ono to vygradovalo do štádia, keď som sa po sérii kokotavých situáci odplížila na gauč, schovala sa pod deku a jedla čipsy s vierou, že to možno pomôže.
HA HA HA! Som krásne naivná v tomto očakávaní dobrých vecí.

Peso si obkakal pozadie pri prechádzke a samo, že som nemala žiadnu servítku, tak reku doma dáme doporiadku. Jasné, že počas toho ako sme vchádzali do brány domu sa vodítko zarezalo ako psie tangáče popod chvost môjho psa.

Ach, Bože, ty starý, šedivý chuj na obláčiku, určo si sa dobre zasmial nad mojim zúfalým pohľadom.

Kakančekový otlačok na vodítku mi deň vážne nespravil. Ba ani kakanček rozotretý na pozadí môjho psa. Nie som cintľavka, takže som hnedú neplechu rýchlo eleminovala no čosi sa vo mne posunulo a nepríjemná nálada vypukla v plnom prúde.
Zalezenie s čipsami na gauč mi nepomohlo.

Na jednej strane mám dosť na hovno náladu, no zároveň mám chuť sa tej hnedej nálade smiať. Takže sa vo mne mlátia dve protichodné pocity a keďže netuším ako sa s nimi vysporiadať tak sedím s divným ksichtom a diabolským plánom.
Susedia nedobrovoľne počúvajú Kryla, ktorý mi tu dosť hlasno spieva. Overená klasika na divné stavy duše a tela. Až sa Milovaný vráti domov, tak sa rozplačem, zahrám hysterické divadlo a možno bude lepšie. A možno nie.
Tento stav by som nazvala: JA NEVIEM... =D

Mám rada tie momenty, keď cítim viac pocitov v jednom momente. By som čapla po hlave toho mentálneho kripla, ktorý tvrdil, že človek môže byť len smutný alebo len veselý. Evidentne mal citový rozsah ako sitko na cestoviny.
Utrpenie je občas príjemné a smiešne!