Nemám rada deti a ani sa ich nechystám mať rada
Je to prostý fakt, bez príkras ale ja skutočne nemám rada deti. Nie je tu žiadna pozitívna väzba, ani zrniečko nadšenia. Skôr by sa dalo povedať, že je tu pár zrniečok znechutenia. Teda, viac menej sa pohybujem ľahko pod neutrálnou hranicou.
Deti ma absolútne neberú a nikdy ani nebrali. Za celé detstvo som mala len pár bábik aj to som sa s nimi nechcela hrať. Mňa oveľa viac zaujímali plyšové hračky, autíčka, panáčikovia, stavebnice.... Ani neviem, či som sa niekedy hrala na "Mamičku".
Spoločnosť zostavená z primitívnych idiotov neschopných prekonať hranice vlastnej mysle mi celý život dáva pocítiť, že nemať vzťah k deťom a nechcieť ich je niečo, čo ma robí menejcennou, poprípade, že som retardovaná egoistická sviňa. Teda vlastne, že moja hodnota spočíva len v mojej maternici, ktorá ma predurčuje byť chovnou sukou. Osobnosť, sny či túžby idú bokom, pretože som v prvom rade ŽENA, potencionálna MATKA a možno niekde pod hovadinami ako MANŽELKA či DRUŽKA som ŽIVÁ BYTOSŤ.
-Nechcem deti...
-Počkaj až budeš staršia, zmeníš názor
-Počkaj až ti začnú tikať biologické hodiny
-Ty nechceš deti???? Všetci chcú deti!!!
-Ty si zaručene nechutná kariéristka alebo nezodpovedná piča, ktorá si chce užívať život....
C'mon!
Z detí sa nerozplývam, neslintám ani nad detským oblečením. Mojou nočnou morou je byť s nejakým dieťaťom zavretá v jednej miestnosti viac ako 10 minút. Šedivejem, keď musím prísť do kontaktu s nejakým dieťaťom.
Nedokážem predstierať nadšenie. Pre mňa sú deti otravný program, ktorý si musí každý spraviť podľa seba aj to bez záruky výsledku. Niečo, čo mi jednoducho v mojej hlave nedáva zmysel. Nedokážem si predstaviť seba ako sa dobrovoľne obetujem na minimálne 18 rokov trvajúce programovanie nejakého zákerného šmejda, ktorý na mňa bude skúšať citové vydieranie a manipuláciu vrieskaním a plačom....
Kombinácia JA+DIEŤA jednoducho nefunguje...
A pre tých, ktorí dokážu prekonať hranice svojej mysle musím skonštatovať, že nič v mojom prípade nie je normálne. Dovolím si povedať, že môj mozog počas vnútromaternicového vývoja vznikal za veľmi špecifických podmienok čo vidieť na mnohých veciach. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou tvrdím, že môj chýbajúci vzťah k deťom a akékoľvek materské inštinkty sú výsledkom môjho špecifického mozgu. Jednoducho som sa takáto narodila a nie je za tým nič iné. Ako dôkaz považujem fakt, že celé detstvo som odmietala bábiky a len veľmi, veľmi zriedkavo sa k nim priblížila.
Je to zvláštny pocit, keď mi niekto ukazuje fotku svojho potomka a ja sa strašne snažím nájsť v sebe aspoň kúsok nadšenia, kúsok niečoho, čo sa nazýva materský inštinkt, kúsok radosti. Zúfalo pátram v sebe, šťuchám do svojho mozgu a pýtam sa ho, či spustí nejakú biologickú funkciu, že proste tu máme obrázok decka, mala by nasledovať nejaká reakcia a on mi jednoducho odvetí, že nemáme radi deti a hotovo....
Deti ma absolútne neberú a nikdy ani nebrali. Za celé detstvo som mala len pár bábik aj to som sa s nimi nechcela hrať. Mňa oveľa viac zaujímali plyšové hračky, autíčka, panáčikovia, stavebnice.... Ani neviem, či som sa niekedy hrala na "Mamičku".
Spoločnosť zostavená z primitívnych idiotov neschopných prekonať hranice vlastnej mysle mi celý život dáva pocítiť, že nemať vzťah k deťom a nechcieť ich je niečo, čo ma robí menejcennou, poprípade, že som retardovaná egoistická sviňa. Teda vlastne, že moja hodnota spočíva len v mojej maternici, ktorá ma predurčuje byť chovnou sukou. Osobnosť, sny či túžby idú bokom, pretože som v prvom rade ŽENA, potencionálna MATKA a možno niekde pod hovadinami ako MANŽELKA či DRUŽKA som ŽIVÁ BYTOSŤ.
-Nechcem deti...
-Počkaj až budeš staršia, zmeníš názor
-Počkaj až ti začnú tikať biologické hodiny
-Ty nechceš deti???? Všetci chcú deti!!!
-Ty si zaručene nechutná kariéristka alebo nezodpovedná piča, ktorá si chce užívať život....
C'mon!
Z detí sa nerozplývam, neslintám ani nad detským oblečením. Mojou nočnou morou je byť s nejakým dieťaťom zavretá v jednej miestnosti viac ako 10 minút. Šedivejem, keď musím prísť do kontaktu s nejakým dieťaťom.
Nedokážem predstierať nadšenie. Pre mňa sú deti otravný program, ktorý si musí každý spraviť podľa seba aj to bez záruky výsledku. Niečo, čo mi jednoducho v mojej hlave nedáva zmysel. Nedokážem si predstaviť seba ako sa dobrovoľne obetujem na minimálne 18 rokov trvajúce programovanie nejakého zákerného šmejda, ktorý na mňa bude skúšať citové vydieranie a manipuláciu vrieskaním a plačom....
Kombinácia JA+DIEŤA jednoducho nefunguje...
A pre tých, ktorí dokážu prekonať hranice svojej mysle musím skonštatovať, že nič v mojom prípade nie je normálne. Dovolím si povedať, že môj mozog počas vnútromaternicového vývoja vznikal za veľmi špecifických podmienok čo vidieť na mnohých veciach. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou tvrdím, že môj chýbajúci vzťah k deťom a akékoľvek materské inštinkty sú výsledkom môjho špecifického mozgu. Jednoducho som sa takáto narodila a nie je za tým nič iné. Ako dôkaz považujem fakt, že celé detstvo som odmietala bábiky a len veľmi, veľmi zriedkavo sa k nim priblížila.
Je to zvláštny pocit, keď mi niekto ukazuje fotku svojho potomka a ja sa strašne snažím nájsť v sebe aspoň kúsok nadšenia, kúsok niečoho, čo sa nazýva materský inštinkt, kúsok radosti. Zúfalo pátram v sebe, šťuchám do svojho mozgu a pýtam sa ho, či spustí nejakú biologickú funkciu, že proste tu máme obrázok decka, mala by nasledovať nejaká reakcia a on mi jednoducho odvetí, že nemáme radi deti a hotovo....
Komentáre
Zverejnenie komentára
Ďakovala