Podvedomie hovorí

 Panda Maria Böblingenská, prečo?!

Som zvyknutá, že môj spánok je sladké pseudobezvedomie v ničote. Nekonečná tma a nič, prázdno v ktorom vedomie prestane existovať. Len zriedkavo sa mi sníva tak, aby to prestúpilo do vedomia. Chvíľu ma to sralo, potom som si uvedomila, aký skvelý je spánok bez snov. Keď sa ozve podvedomie a prekope sa do vedomia, sranda končí.

Po dlhých, bezesných mesiacoch som sa najprv v absurdnom sne poštekala s Pánom Strojom, oprávnene aj absurdne neopravnene. V ten deň v reálnom svete schytal môj uhol pohľadu. Nebolo to ani pekné, ani príjemné, no ako priateľ som musela otvoriť ústa a vyjadriť sa. S vekom na mňa akosi dolieha nutnosť hovoriť, keď som svedkom zlého. Výška mojich morálnych hodnôt mi ani nedovoľuje inak. Či je to správne, ukáže len čas. Vždy je tu možnosť omylu, ten si vždy rada pripíšem na účet a opravím rovnice.

Predvčerom si ma moje podvedomie našlo opäť. Absurdný sen s Nemcom a Námorníkom hneď z úvodu. Nemec sa rýchlo vyparil ako dym z komína a Námorník ostal ako hlavný bod. Celý príbeh sa akosi krútil okolo neho alebo k nemu smeroval. Až kým som na konci sna nespočinula v jeho náručí s úľavou. Sen, ktorý neprerušilo ani prebudenie. Skôr, než sa mi zavreli oči, sen pokračoval ďalej. Námorník zjavne žije v mojom podvedomí rent free alebo vie podvedomie niečo, čo mi uniká...

Aj po všetkých tých rokoch je Námorník ešte viac impozantným, než bol. Čím viac ho poznám, tým viac som uchvátená. Nádherná bytosť, ktorá mi je mnohokrát ako druhé slnko. S ním je svet iný, až mám pocit, že prináša šťastie. Rada sa vyhrievam v jeho žiari. Často rozmýšľam, čím som si zaslúžila, takú výsadu a nenachádzam odpoveď. Niektoré jeho slová sú stále so mnou, neustále mi rezonujú v hlave. Pamätám náš posledný rozhovor, keď mi hovoril, že si mám užívať život a ja som mu odvetila, že to nejde, že som too much. Čo iné sa dá čakať od Hrobárovej Dcéry?

Väčšina chlapov vidí len ten pekný obal a podstata ich nezaujíma. Keď otvorím ústa, zarazí ich moje vyjadrovanie, znalosti a vedomosti. Nespočetne som počula, že som príliš múdra alebo dostala otázku, či sa tak vždy vyjadrujem alebo len hrajem múdru. Hlboko sa neospravedlňujem všetkým podpriemerným chudákom, že zjavujem ich úbohú úroveň. Tiež mám veľké gule a robím veci, ktoré bežných smrteľníkov a ješitné existencie vyvádzajú z miery. Z podzemia sa mi od radosti vždy rozbúši srdiečko a tiež rada tancujem pomedzi padajúce kusy rizikových stromov. Zasraté odpílené kusy dreva skáču lepšie ako skákalky a stiesnené jaskynné priestory mi prinášajú pokoj mysle...

A to je len začiatok môjho konca. Žijem na hrane svetov, kde môžem byť too much a nie som skoro nikomu po chuti. Na ceste do desiatky rokov zabudnutej bane pod Černovicou, lemovanej kakancami z vlka, kde je z pred vchodu výhľad na Vysoké Tatry, tam ma nájde len málokto.