Neserte sa mi do cesty

 Nemám rada, keď sa vďaka politickým zmenám na Slovensku, moje zamestnanie postupne zmení v nočnú moru. Viac a viac ma na pozadí mysle pichá pocit, že to má táto krajina už dávno za sebou, len sa ešte trepe v posledných záškuboch. Tiež by som sa mala poďakovať spoločnosti, ktorá mi ako decku zabudla povedať, že dospelosť môže priniesť nepredstaviteľné množstvo zlých snov, ktoré sa dejú pri plnom vedomí. Potom vyvstáva otázka, ako si zachovať zvyšky zdravého rozumu, keď sa všetko naokolo zdá choré na hlavu?!

Našťastie som pacient a dezolát v jednom, tak vymýšľam chujoviny a poletujem si žitím. Námorníkovi som poslala jednu zo svojich, doteraz najlepších, sérií a som na seba patrične hrdá. Pana Mária z Böblingenu, niekedy sa ten autizmus neskonale hodí! Dovoľuje mi to úroveň kreativity, ktorý ako keby, nebol bežne dostupný. Tam, kde bežný smrteľník zatají dych, ja vidím 3 minúty premýšľania. A to ma zas privádza k tomu, že nie som ako bežný smrteľník. DPČ, to nie je môj problém, že máte mozog len ako výplň lebečnej dutiny...Tá vec sa dá aj používať.

Keďže si žijem pre svoje vysoké morálne štandardy, tak si ma to aj nachádza. Som tým malým, vzdorovitým zrnkom piesku, ktoré má piči a zajebe sa do ložiska aby ho nakoniec zadrhlo. Ak niet iného Dávida, ktorý by sa postavil Goliášovi, tak to môžem byť aj ja. Veľa som sa posledné dni radila s právnikom. Aká zábava pracovať pre štát... 

Fascinuje ma vlastná srdnatosť. Prepne sa poistka v hlave a už to ide.