Povzdych odnikiaľ

 Čo som to zas vyviedla! Ja si musím večne koledovať o problémy. Tentokrát som sa vrátila k hobby, ktoré som už pred pár rokmi nahryzla, no až nedávno nastal správny čas ku hraniu.  Má to potenciál k zárobku nejakých chechtákov. Takže popri zamestnaní si robím výskum a testy surovín a ich kompatibility, chytám chyby vo výrobnom procese. 

Panda Mária z Böblingenu, moje prvotiny dostávajú ťažko napiču zo všetkých strán. Neporátam, koľko som už omylom/nedopatrením obetovala bohom. Nevadí, robím si poznámky! Plus som v ťažkej výhode, lebo ak sa ako autista do niečoho zahryznem, tak nepustím, kým mi nezlomia sánku. A aj to nie je koniec predstavenia. Priestor, kde môžem využiť svoju kreativitu, cit pre detail i praktickosť. Tak sa hrám, spoznávam, učím. V mojom veku sú chyby vzácnymi radcami ako pokračovať ďalej. Dnes ráno som sa vrátila zo stretnutia v Prahe. Človek na marketing a ďalšie trhy by sa mi v budúcnosti mohol hodiť...

Hrám sa a skúšam šťastie, lebo keď motyka dá, aj boh vystrelí!

Čo najhoršie sa mi môže stať? Že uspejem? Pre mňa je to zábava, spôsob ako zhmotniť svoju podstatu. Vytvoriť veci s mojim dizajnom a zvyšok nech sa deje ako sa Vemíru zľúbi.  Mám skvelú testovaciu skupinu. Ak to prežije ich, tak to potom zvládne čokoľvek. Samozrejmosťou sú kvalitné suroviny. Prečo vymýšľať, keď bratia Češi majú skvelé riešenie?!  Prvotná spätná väzba je zatiaľ pozitívna k dizajnu. Ach, Panda Mária z Böblingenu, ešte ťa dlho budem spomínať. Možno fakt existuje nádej aj pre dezolátov, ako som ja. Možno vážne nie sme stratené prípady. Možno....čokoľvek.

K tomu všetkému som opäť strašne zaujímavá pre nezvyčajne veľa chlapov a mne sa to ani prinajmenšom nepáči. Kolega si chce písať, šla som a pivo so starým známym, ktorý mi v kuse lichotí. Nádych, výdych, nevedia, čo činia, odpusť im bože. Ani nemôžu vedieť, kto sa skrýva za tými modrými očami. Autistický dezolát do morku kostí. Môžem sa len pousmiať, na druhej strane nikdy nebol človek, ba atrapa človeka. Len ma nechajte žiť si svoj sen, v pokoji môjho Vesmíru. Neviem nič a predsa, v momentoch vnútorného ticha šepká obloha, že nakoniec bude všetko v poriadku. Ešte aj tarotové karty pichajú ako dobre mierené bodnutie nožom. Viac ako šestnásť rokov spoločnej existencie a stále ma s rovnakou silou vyvádzajú z miery. Vo svete dokonalého miešania neexistuje, že si vytiahneš rovnakú kartu dvakrát. Štatistická pravdepodobnosť ťa roznesie v zuboch, len to akosi zabudli povedať tarotovým kartám. A ja som stále dostatočne hlúpa aby som sa nechala nachytať...

Všetko je tak mätúce. Predovšetkým ja, sama sebe. Krivím si realitu už len tým, že neuznávam krásu. Táto kategória je diskvalifikovaná hneď zo začiatku. Kokotský, čisto subjektívny parameter, hodiť cez palubu. Máte mi, kurva, hovoriť, že som múdra, nie, pekná! Oči mám zdravé, doma máme zrkadlá, videla som sa a viem, ako vyzerám. A práva z toho dôvodu by sme to mali hodiť cez palubu a neriešiť. Existuje kopec iných kvalít a kriterií hodných hodnotenia... Nie to jedno, ktoré si nikto z nás dopredu nevybral ale nás tak vyrobili rodičia. Všetko fasa, kým neotvorím ústa alebo niečo neurobím. Potom je hneď jasné, že som iná. 

Námorník mi včera poslal správu. Nič explicitné a predsa mi odvtedy naskakuje husia koža a v hlave beží porno s ním. Ta díky, ešte keby nebol +1300 km ďaleko. Chápem, vždy musí byť aspekt, kde budem neskonalo trpieť...