Mala by som vyhľadať odbornú pomoc?

 Keď sme už tu, je čas aby som sa zhlboka nadýchla, precítila údery srdca a vydýchla. Nečakala som, že príšery v živote sú tak premenlivé. Ako dieťa som sa bála bubákov schovaných v tme. Dnes sa mi protiví realita v ktorej žijem a tajne dúfam, že tam niekde existuje štatistická anomália, ktorá by mi dovolila nájsť domov, na hranici svetov. Áno, túžby a chute sa vyvíjajú a menia, dozrievajú. Ak sa moja pozornosť vyberie na dobrodružstvo s najväčšou túžbou, tak sa vždy vyberie do sveta, kde je vlastný domov. Môj súkromný vesmír, kde by som mohla byť sama sebou a prosperovať. Niekde, nejak, snáď, existuje šanca aj pre mňa. Možno má boh (ak vôbec existuje) slabosť pre dezolátov, ako som ja. Bolo by skvelé, ak by to bol splnený sen a nie nočná mora. Chcieť je pekné, mať ešte krajšie a Vesmír má svoju podivnú vôľu.

Zamestnanie ma mentálne dáva dole. Bojovať s Kevinmi (extrémne hlúpi jedinci) a vysvetľovať im fundamentálne fungovanie reálneho sveta, je denná forma mentálneho pekla. K tomu nejaká Karen a mám chuť hubiť ľudstvo a veľmi si želám, aby teórie o jeho neodkladnom zániku sú pravdivé. Viem, bol to môj nápad, že ak nerozumiem nepriateľovi, tak ho musím najprv naštudovať z blízka. Nie je to práve príjemné štúdium, neviem, čo som čakala. Opice so smartphonmi...

Mať tak svätý pokoj a môcť plne kontrolovať ľudí s ktorými by som interagovala. Je únavné bojovať o prežitie v tomto šialenom svete. Neustále sa odierať o nezmyselné, ostré hrany spoločnosti, ktoré existujú, lebo tak ktosi, kedysi dávno, povedal. Tiež je to nepohodlné, keď poznatky z viacerých oborov smerujú k rovnakému záveru. K tomu, keď sa niekto začne zaoberať odbornejšie o ľudské správanie, by mal dávať varovanie. Pandorina skrinka, pravda, ktorá sa už nikdy nedá vziať späť. Choré mysle sa začnú objavovať všade, prakkti, kam sa len pozriem. Dosť by ma zaujímalo, čo by povedal lepší psychiater, keď by som prišla s tým, že mi absurdnosť a surovosť reality spôsobuje duševné problémy ako úzkosti, depresie, derealizačné epizódy a pod. Čosi na hlavu by padlo vhod, lebo za triezva je to častokrát až príliš.  Možno som len chorá a fakt potrebujem tabletky na hlavu. Možno som už dávno prišla o rozum, len mi to zabudli povedať. Ak si mám si mám ako odivínka šomrať popod nos, tak nech mám k tomu nerušený priestor a môžete si byť istý, že si budem šomrať veľa! 

Našťastie je tu vždy otázka, aké prekvapenie prinesie nasledujúci deň. Naskytne sa príležitosť, vyhrievať sa v lúčoch šťastia? Dozvie sa len v prípade, že sa dožijem. Zvláštne pocity vo vnútri, ktoré si ma našli aj minule. Pôvodne som chcela bojkotovať vianočné sviatky, no potom mi skrsol nápad, ktorý vyriešil všetko jednou ranou. Každý z blízkych dostane strieborný náramok. Hmotnú spomienku a poteciálne platidlo, ak by potrebovali zaplatiť niekomu, dostať sa na druhý svet. Hneď som to aj zrealizovala. Balenie sa tiež nekoná, keďže je to v pekných krabičkách. A môžu si všetci nasrať. Byť po mojom, tak sa na sviatky odsánkujem na chatu, mimo civilizáciu, kde nie je ani signál, v pohodlí by som si užívala svoje a prečkala neželané sviatky. Netuším, čo je pekné, báť sa ísť si kúpiť desiatu do zamestnania. Raz za týždeň do potravín musím zájsť. Radšej kŕmiť oheň v kozube. Dnes som vstúpila do obchodu a po pár krokoch zvolila únikovú stratégiu. Cestou preč som vzala pivo a čipsy. Základ na sviatky by bol. Ľudstvo má seriózny problém. Nehovoriac o smutnom pozorovaní, že zimy bez snehu sú o ničom. Sneh od októbra do marca sa zdá ako rozprávka. 

Kam ideme?