Povzdych na pive

 Pár dúškov silného tmavého piva na upokojenie. Službu som odkrútila a neznesiteľný pocit vo vnútri ma vyhnal von a kráčať.  Pred odchodom som sa zastavila na wc a tam sa záhada nepohodlného rozpoloženia objasnila. Skracujúce sa dni si, zdá sa, všimla aj hormonálna sústava a dopriala mi kramy o tri dni skôr, čo je z kategórie extra nezvyčajné. Chvíľu som váhala ale potreba to zo seba vykráčať cestou na pivo bola väčšia. Zajtra ráno idem odniesť Hrobára do nemocnice a potom môžem hrať hru na trpezlivosť, že ako dopadla operácia. Snáď mi ho vrátia opraveného a nie v čiernom vreci. Podvedomie si aj tak ide svoje a môj mozog sústavne prerátava. Už len odkrútiť dve služby a budem sa môcť sústrediť na Hrobára a jeho zotavovanie.

Rána tmavnú a chladnú, ja stále vstávam s pocitom, že to nie je môj svet, len medzihra, ktorú musím odohrať. Hlavne v časoch, keď len začína svitať, snívam o svete, ktorý by bol môj. Radšej by som vstávala uprostred noci priložiť drevo ako tento mestský hnus, ktorý zvýrazňuje ako doň nepatrím. Snívam o svete, kde by aj tie najhnusnejšie rána chutili a nie ako tie chvíle, keď na hrane prezretia kráčam so znechutením a najradšej by som nechala svet zaniknúť. Zimy v byte na socialistickom sídlisku majú trpkú príchuť. Chlad spolu s nekonečným množstvo odtieňov sivej, nešťastní ľudia a ich predstieranie, že sa nič nedeje.

Určite si vezmem aj druhé pivo.

Všetko, čo by som potrebovala je dom, veľký pozemok a dostatok finančných prostriedkov aby som mohla chovať zvieratká a rastlinky. Ľuďom nerozumiem, no s rastlinkami a zvieratkami si viem porozumieť. Teda, aj keď si nerozumieme, tak chceme rovnaké: kúpať sa v slnečných lúčoch s plným bruškom a spokojne rásť.

Už cucám druhé pivo a s riediacou sa krvou začína stúpať aj bolesť kĺbov. Jak ja to neznášam, rukojemník fyziologických procesov...

Whatever, prežila som už kadejaké chujoviny a tak prežijem aj teraz. Ani nevieš, ako často mám chuť sa s krikom rozbehnúť a bežať, až kým nezmiznem. Začať nový život niekde v Paname a zabudnúť na všetko a všetkých. Zároveň by som chcela aby spomienky na svety, ktoré už dávno neexistujú, nikdy nevybledli. Paradoxne je ľahké opustiť živých, no ťažké opustiť mŕtvych (aspoň pre mňa). Častokrát ma nakrkne spomienka na tie, ktoré tu už nie sú. Aj keď už ubehli mesiace a nejaký ten rok, stále sa mi zachveje srdce pri myšlienke na ne. Hoci mám náhradu v podobe malej čiernej zmetáčky, stále sa mi cnie za Nežnou. Keď čítam staré články, dnes sa to zdá ako vzdialený sen. Rovnako sa mi potápa srdce, keď si uvedomím, že rovnaký chodník, po akom som pred rokmi šla so Starou Mamou, zažije už len mňa. Ťažko sa zmieriť, že už tu nie je a nemôžem sa jej požalovať a schovať do objatia, ktoré som poznala väčšinu života. Dve veľké ženy, ktoré sformovali môj život a hoci som zistila, že viem žiť aj bez nich, neskonale mi chýbajú. Niektoré veci si človek nedokáže predstaviť až kým ich nezažije. Nechcem vedieť aké bude, keď tu ostanem sama. Len ja a spomienky...