Medzi svetmi

 Presne pre také dni žijem!

Keď ide o moju paralelnu realitu, kam utekám, keď sa potrebujem liečiť z bežného života, tak vtedy ide všetko bokom. Orezávať spánok ide jednoduchšie a budík tak nebolí. Rozkošnosť pozemných veveričiek- sysľov bola dostatočným odškodnením. Kŕmiť zvieratká je z nejakého neznámeho dôvodu hotová masáž pre mozog. Kŕmiť divoké zvieratá v malebnej prírode národného parku, to mi prebíja až do samotnej podstaty. Podávať kolieska mrkvi prťavým stvoreniam s ktorými zdieľam jednu lúku a jeden svet, je tak absurdne nádherné. Zamilovala som si, ako sa v maličkostiach skrývajú poklady pre dušu. Stačí len vypadnúť von a hľadať prírodu. Stratiť sa v prítomnom okamihu, keď existencia naplnila svoju podstatu. Nesmela chýbať ani štipka pokrvného autizmu. Chceli sme len prechádzku na hrad. Len sa prejsť.  Z prechádzky bolo 16km, lebo však stačí ísť po ceste a aj tak nerozumieme, čo znamená časový údaj. Mám podozrenie, že tento druh masochizmu ísť do nepohody, je dedičný. Ale ten skvelý pocit, kráčať si po ceste a žiadny ľudia, žiaden ruch mesta, vzduch, až som prestala byť alergická. Keď pojem národný park dosiahne svojho významu. Fufňala som cestou hore, hrad bol sklamaním ale tie výhľady, že ti musí jebať. Vo výške je tak jednoduché zabudnúť, že som človekom. Vedomie uprostred nádhery. Preliezli sme hrad a vydali sa na tŕnistú cestu späť. Cesty späť sú vždy kratšie aj keď chýba energia. Hodiť sa o zem by tiež nepomohlo, tak treba prepletať nožičkami a hýbať sa. Som rada na krásnych miestach a so správnymi konšteláciami. Cesta späť nám ako zákusok ponúkla lesné jahody. Na tie neexistuje zákaz, som pračlovek a zbierať bobuľky je náš rodinný šport. Neviem ako to lesné jahody robia, no zaňuchať sa dajú už z diaľky a chuťou si kompenzujú malý vzrast. To sú tie momenty, kvôli ktorým sa oplatí byť nažive. Rally s Hrobárom na lesných serpentínach, výhľady do neba. Chcela by som tak ostať navždy. Aby ma už nikdy netlačil čas a nedesil budík. Aby mi Čínsky boh Srandy poslal dokonalé počasie. Nie všetko je o slnku. Aby ma trápilo len to, ako spracujem emočné zemetrasenie. 

Podľa mňa je toto život, keď sa v utorok idem flákať po Muránskej planine, lebo si to môžem dovoliť a doprajem. Prisahám, že prechádzky ako táto na hrad, liečia telo aj dušu. Tiež to bolí ale príjemným spôsobom a ešte mám podozrenie, že sa to telu páči. 

Toto som vygrcala 27.6.2023

Pár dní dozadu bola oveľa krajšia realita. Dni plné ľudí a potom úteky ďaleko od všetkého. Potom tie boľavé vytriezvenia, keď sa premiestňujem z betónovej krabičky do zamestnania a v myšlienkach utekám ďaleko od všetkého. K tomu odporne statické obdobie, keď sa všetko zdá nudné a fádne. Časy bez akéhokoľvek naplnenia, len to doklepať a niečo sa udeje. Vždy sa niečo deje. Statické obdobia sú predzvesťou štafetových behov o....(doplň podľa seba). Whatever, svoj bordel mám poriešený, tak to nebudem ja, kto vytiahne Čierneho Petra. 

Ako vždy, neviem, neviem a neviem.