Doklepala som to k pivu

 Ratar mi steká dole hrdlom za odmenu. Doklepala som tento sakramentsky dlhý deň. Aspoň keby ho neofarbili dve úmrtia. Smrť sa večne promenáduje okolo a striehne na svoju chvíľu. A ja, ako tichý pozorovateľ len sledujem, ako mení beh sveta. Neznášam to, neznášam ak niekto stratí to najdôležitejšie v nerovnom súboji, ktorý sa nikdy nedá vyhrať. Nič nenarobím, môžem si len povzdychnúť...

Takých päť rokov späť by som vysmiala každého, kto by mi povedal, že jedného dňa budem prítomná pri tom, ako budú oceňovať môjho stvoriteľa-Hrobára. Heh, Vesmír sa splašil a ohol tak, že to uvidím a dokonca tam idem dobrovoľne a s nadšením. Vždy mi odstreľuje dekel, keď sa nemožné strane možným. Ťažko sa orientovať vo svete, kde nič nie je isté a aj tie hrozné veci sa dokážu zvrhnúť správnym smerom. Možno som v kóme a toto celé je len podivný sen zomierajúceho mozgu. Neviem, hranice reality sa vždy urputne rozmazávajú a čo som si nedokázala predstaviť, mi zrazu klepe na rameno. Ako plávať životom, kde jediné pravdivé pravidlo je, že žiadne pravidlá nie sú, mi je záhadou. Samozrejme, možnosťou je aj to, že som štatisticka anomália a celou mojou podstatou je zvýrazňovať nepravdepodobné výsledky.

Ďabol zna! Mňa to akurát tak privádza do pomykova.