V zajatí rannej zmeny

Mám už dosť rokov a predsa ma stále udivuje aké okovy si ľudstvo ukulo a nasadilo. Viem, viem, ako autistka, čo nepoberá sociálne dogmy a vidí svet z inej perspektívy, by som si už mohla zvyknúť na nelogickosť ľudstva. Nič to však nemení na tom, ako nechutne chutí vstávať v nedeľu skoro ráno do práce aby som tam zbytočne sedela a interagovala so stupidnými požiadavkami ľudí, ktoré by mohli počkať alebo by boha stačilo, ak by dotazovateľ aktívne použil orgán v lebečnej dutine a sám by si našiel odpoveď. Znásobuje to vo mne pocit, že ľudia nechcú myslieť a radšej si odpovede nechajú naservírovať rovno pod nos, nech špinavú robotu urobí niekto iný. Myslenie ich zrejme bolí alebo im aspoň spôsobuje značné nepohodlie, tak sa ani nesnažia myslieť. 

Život ma podivný zmysel pre humor. Ja, autistická, sociálne neohrabaná, neznášam ľudí, komunikáciu s nimi a dráždi mi nerv ich blbosť. A presne ja som zakotvila v zamestnaní, ktorého náplňou je všetko spomínané. Prečo? Chcela som príležitosť pracovať na sebe. To, čo mi príroda nedala ešte neznamená, že to nemôžem zo seba vykresať. Či sa mi to páči alebo nie, ľudí sa nezbavím a dáva viac zmyslu sa adaptovať ako vytrvalo bojovať proti. Mozog je plastický a tvárny, prihadzujem mu Hericium Erinaceus na podporu nových neurónových spojení a okrem toho to, zdá sa, zabralo na depresiu. Uvidím, kam ma tento nápad zavedie.

Špunklo ma, keď z Námorníka vypadlo, že kŕmil mravcolevy vo svojom skleníku. Myslela som, že to robím len ja a vo sne by mi nenapadlo, že práve on by mohol byť ďalší. Nemám poňatia o čo sa Vesmír snažím, no irituje ma, že sa vynára viac a viac podobností, že zbiera plusové body za veci, ktoré sú mi blízke a sympatické. Námorník narúša moje pokojné vody a sústavne má niečím milo prekvapuje. Ach, aspoň keby nebol tak, kurva, ďaleko. Neznášam, že ak nájdem niekoho s kým si rozumiem a kto mi je názorovo a pohľadovo blízky, tak musí byť z nejakej vzdialenej zadnice Európy. Dúfam, že sa Čínsky boh Srandy dobre baví na môj účet, lebo mať také (ne)šťastie dáva zabrať.

Neviem, ako to napchať do slov. Často sa mi zdá, že sa Vesmír vysmieva mojím túžbam. V tom lepšie prípade, to po čom prahnem, nemôžem mať. V tom horšom, mi s tým máva pred tvárou tak, aby som nemohla dosiahnúť. Alebo mi ukazuje ako to, po čom túžim, má niekto iný na dosah a nestará sa. Milujem túto iróniu života. Krásny paradox, ktorý sa vždy zabodne hlboko do vedomia a potom ho celé dni cítiť pri každom údere srdca. 

V samote vzniká, čo vynikne v dave.

Snáď je to aspoň čiastočne pravda. Ak by to bola pravda úplná, ešte horšie. Byť iná je namáhavé.



Komentáre

  1. V tých sociálnych interakciách to mám podobne 😀 ja sa ale snažím skôr prispôsobovať prácu mojej povahe, hoci to vždy za každých okolností nejde, ale robiť zo seba nasilu niekoho iného ma už nebaví 🙂

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Rozumiem, no povaha mojej práce vyžaduje asertívne a profesionálne vystupovanie, kde nie je veľa priestoru pre osobnosť. 😅 Mne zas vyhovuje sa potácať v kockatých normách a štandardoch.

      Odstrániť
  2. To s tou prací - docela zajímavý přístup, takto se postavit problému čelem. Držím palce, ať to jde dobře.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Pre mňa, ako inteovertnú autistku bola nočná mora niekam volať aby som zistila informácie alebo zariadila veci. Moje zamestnanie sa bez toho nezaobíde a tak som nútená prekonávať vlastných bubákov 😅 Ak pootočím uhol pohľadu, tak ma v podstate platia za to, že trénujem veci, ktoré mi nejdú alebo v nich nie som dobrá.
      Je to skrátka o nastavení, ja som to vzala ako príležitosť na sebe zapracovať a pokúsiť sa zlepšiť.
      Ďakujem mnohokrát 😊

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Ďakovala

Obľúbené textové zvratky