V pokoji kvitnúcich stromov

 Celú zimu, v temnote a chlade, som čakala na tieto chvíle. Prechádzať sa medzi kvitnúcimi stromami, oňuchávať kvietočky, meditovať za zvuku bzučiacich včiel a opájať sa jarným dňom. Jar sa ma bez námahy dotýka až k samej podstate. Milujem ako spieva o lepších dňoch, ktoré prichádzajú po krutej zime. Všetko ožíva a rastie s neuveriteľnou silou, do konárov a listov sa vlieva miazga, všade sa zjavuje odhodlanie žiť a rásť. Asi vidím obraz samej seba.

Šaliem, Jar mi koluje v žilách a mám pocit, že sa nezmestím do vlastnej existencie. Som všetko a cítim všetko. Nadržaná, unavená, hladná, euforická, znudená... Čo ti len napadne, to som. Keby to záležalo len odo mňa, započala by som jadrovú reakciu a šla až do skonania sveta alebo kým by ma niekto nezastavil. Každý kúsok mňa chce kvitnúť a rásť, vzoprieť sa zime a so vzdorom sa priblížiť k nebu. Chcela by som tráviť noci nahá, so srdcom až v krku a na pokraji malých smrtí. Dávať zo seba to najlepšie.

Zdá sa, že s vekom sa navraciam k prírode a jej rytmus sa odzrkadľuje vo mne samotnej. Dni sa predlžujú, vlastná koža je mi malá a prisahám, uniesla by som na ramenách celý svet a ešte by som si pri tom pospevovala. Muža by som prehltla pri prvej príležitosti a nechala si ho ako dobrý pocit v žalúdku. 

Bohyňa, prečo si ma stvorila takúto?! Veľa neviem a ešte viac nezvládam, dokážem však konkurovať vytrvalosťou a ak sa rozhodnem, urobím cestu aj tam, kde žiadna nikdy nebola.