Psychosprcha

 Rozprávanie je vecou zvyku a prostredia. Nútia ma rozprávať a myslieť, zaujali ma výzvou a možnosť si dokázať, že som podstatne lepšia, než si myslím. Majú pravdu, som k sebe prísne kritická a vidím len to, čo by mohlo byť lepšie a uniká mi, čo zvládam s prehľadom. Som tu revala jak postihnutá z vodičáku aby som ho zajebala na prvú šupu a ešte s pochvalou od Tety Policajtky. 

Totálne mimo. Je tak jednoduché sa utápať v mizérii z depresívnej kapitoly. Pokrivené vnímanie samej seba. Chýba mi feedback. O to viac zasiahne, keď ma komplimentmi nútia pozrieť sa do zrkadla. Zabudla som, že môžem byť pekná a spokojná. Motať sa dňami a dráždiť svojou existenciou. Podarila sa mi séria prasáckych fotiek, ktoré odstrelili pár deklov. Za správnej konštelácie nebeských telies sa zjavuje Bohyňa. Uverili, že som tichá voda a zabudli, že brehy myjem. To ti je tak, keď mi genetika podarovala by default štíhlu postavu a niekedy dostanem chuť predviesť svoje dlhé nôžky. 

Jebe mi, buď mi vybilo poistky alebo mi niekto na tajňáša sype drogy do pitia. Tak veľmi sa chcem odtrhnúť z reťaze a robiť neslušné veci. Ešte musím počkať, teraz to chce prejaviť trpezlivosť a potlačiť túžby.