Pondelok na cestách

 Som pri vedomí od nemorálneho času a opäť sa kotúľam cez polovicu republiky, aby som išla na skúšku potrebnú pre byrokratické monštrum. Moju nevyspatosť ešte znásobuje pohľad na chudobný a zabudnutý kraj. 

Otočila som 460km po našej diere na mape. Prekvapivo je to únavné, druhá trieda je nepohodlná, bolí driemať v hrkajúcej potvore, kde občas zavanie smrad spálených káblov. Uznávam, že spánok posediačky má svoje čaro. Započúvať sa do sivého šumu a sledovať, ako sa vedomie nechá ukolísať k spánku. Prudké prebudenie s uvedením, že ma úspešne vyplo, kontrola sveta okolo mňa, jedným ledva rozlepeným okom. Všetko v cajku, ak budem chrápať, zobuďte ma. Ja môžem jebať a spím v objatí s batohom.

A ja neviem, čo so sebou. Dráždi ma, plynúť krajinou a mať k tomu stupídny dôvod. Ako chodia dospelí ľudia na výlety: z pracovných dôvodov. Samé prekvapenia, ten darebák, dospelácky život. Ja sa cítim dobre, len mi vyslepuje oči.