Naj rošňu

 Motám sa svetom už niekoľko dekád a stále sú monenty, keď realitu jednoducho nepoberám. Vybije mi poistky a odumrie pár neurónov. Si myslím, že som videla už všetko. Hej, myslela som zle. Dorástla som do štádia, keď je moja existencie o tom, že som nažive, lebo chcem vedieť aká bude úroda zemiakov. Ľudia sú evolučný omyl a mne je nevoľno, keď si musím pripustiť, že som jednou z nich. No nie ako oni. 

Zabarikádovala som sa a odstrihla od nepotrebných interakcií. Nemám záujem o emočné divadielka a nekonečné diely telenoviel. Svoj čas som ochotná venovať akurát tak Stvoriteľovi a chlapovi, ktorý je miestami pacient. Stále ma mätie, že všetci musia byť nejak postihnutí. Sama nie som žiadne terno ale si nie som istá, či vzťahy nie sú len spoločensky akceptovanou formou masochizmu. Mal obdobie, keď ma podozrieval z nevery a to bolo také tragikomické. Ako mu vysvetliť, že neznášam všetkých ľudí okrem neho a nemám najmenší záujem sa k nim približovať alebo dobrovoľne interagovať. Proste jebem! Radšej budem kukať jak rošnu bandurky.

Našla som zaľúbenie v rastlinách, neskonalá nádhera prírody v sile tvoriť živé. Zasadiť malé, škaredé semienko, ktoré vyzerá ako močový kameň mimozemšťana. Sledovať ako rastie, mení sa pred očami a potom si pochutnať. Rastlinu nerozprávajú vtipy ani neodpovedajú na otázky. Väčšinu času....heh. Stále ma fascinuje prerod hmoty. Príroda nikdy nedráždi nerv tak, ako ľudia.

Divne sa mi vrtia vnútornosti, keď som v blízkosti Stvoriteľovho známeho. Vsadila by som sa, že by ma pri prvej príležitosti, chcel ako trofej. Alebo ten nešťastník z akcie, z ktorého mi naskakuje husia koža, lebo je až neprirodzene milý. Nie, nemôžem mať dlhé vlasy a dobrú postavu, lebo je to ako muleta na býka. Nasrať! Idem si svoje...



Komentáre

Obľúbené textové zvratky