Vitaj, stará známa!

 Som v štádiu, keď si uvedomujem, že ma požiera. Cítim jej neodbytnú prítomnosť v mojej existencii. Našla si ma, lebo život nie je len o slniečku a kvietočkoch so včeličkami.

Motám sa slovenským zdravotníctvom a pátram. Prvé podozrenie padlo na autoimunitné ochorenie. Nie je to práve príjemné ísť na reumatológiu, že mám tu dáky podivný problém, ktorý nezodpovedá normálnemu správaniu tela. Na endokrinológi ma hneď pichli a viac sa budeme baviť až prídu výsledky. Ako správna Autistka prerátavam všetky možnosti. Prerátavam všetky možné scénare, kalkulujem od toho najhoršieho, po to ešte horšie. Asi neprekvapí, že ma žerú úzkosti.

Do toho ma ošahavá existenčná kríza, lebo v mojom stave bola práca nereálna. Neviem, čo bude a k tomu je celý svet akýsi divný. Napätie, ktoré sa dá krájať. Čím viac nad tým premýšľam a analyzujem najlepšie zadné vrátka. Nespí sa mi práve najlepšie.

Samozrejme, nesmú chýbať rodinné drámy, bez tých by to nebolo ono. Vôbec by mi nevadilo vidieť ich raz za čas. Nebavia ma tie ich kokotiny. Telenovela na tému toxické rodinné vzťahy. Po JEJ odchode vyplávali na povrch všetky škaredé veci, ktorým už nemalo čo stáť v ceste. Budú sa handrkovať o majetky, navzájom si ubližovať a furt predstierať "rodinu".

Môj nový chlap má superschopnosť: dokáže presvedčivo imitovať zdravé sebavedomie. Oh, Fuck! Prečo musíme byť obaja postihnutí?! Nevidí sám seba a pri tom, je to nádherný Muž. Jeho slepota ovplyvňuje všetky aspekty života a nech sa na to pozerám akokoľvek,  vždy to zabolí. Nechce sa mi zahodiť vzťah, ktorý už vyklíčil. Po strašne dlhej dobe človek, s ktorým som si mala čo povedať a dokázala vyliezť z ulity.

Žitie, je práve teraz náročné. Mentálna nakladačka, ktorá mi prepaľuje poistky. Vitaj, Depresia! Opäť som v bode, keď sa mi nechce žiť a moja neexistencia, sa zdá ako celkom dobrý nápad. Mala by som sa zamerať na mindfulness.