Popletená v šialenom svete

Cez víkend na mňa doľahlo poznanie, že polovica leta už je takmer za nami. To nehovorím o tom, že už sme skoro v polovici siedmeho mesiaca a ja nepoberám, kedy sa čas splašil.
Možno mám rozbité vnímanie času, no len nedávno boli Vianoce s horkosladkou príchuťou. Celý tento rok je ako bizarný sen z ktorého sa nedokážem prebudiť.
Neviem ako to uchopiť, že svet sa dojebal. Je to ako podivná guča, ktorú nedokážem vziať do rúk. Večne mi vypadne, pretečie pomedzi prsty alebo ju nečakaný zvrat vyrazí. Neuchopiteľná realita...
Nič neberiem a predsa mám pocit, že som neustále pod vplyvom a zažívam čudný trip. Možno ak si niečo šľahnem, tak sa to zráta dokopy a svet bude zas normálny?! Na to som našťastie práve teraz príliš chudobná a Uniformovaný je príliš ďaleko.
Po výpovedi som si našla novú prácu, pakáreň, akú som ešte nevidel a (ne)platia. Neznášam to tam ale aj tých pár šušňov je lepších ako žiadne. Tak zlé miesto, že si dávam špunty do uší, aby na mňa nikto nehovoril a nič som nepočula. Ale je fajn zistiť, že veci môžu byť napiču novými, nepoznanými spôsobmi. Je osviežujúce vidieť tú kreativitu života.
Predieram sa dňami a rozmýšľam, či sa život ešte niekedy upokojí a zrovná. Či mám nádej na lepšie zajtrajšky, alebo som si vytiahla Čierneho Petra. A možno je toto skutočná podoba bytia, keď môžem hádať, čo sa zvrtne a sledovať následnú jazdu do Absurdistanu s kamoškou Derealizačnou.
Och áno, som vykoľajený Mimoň, lebo mi vzali všetky istoty a ešte aj v tej neistote si neviem nájsť istotu.

Už je to mesiac, čo som vypustila Nemca zo svojho života. Dve týždne naspäť mi prišla správa od neho a slušne má vyviedla z miery. Vzala som to ako klasické kecy a neodpovedala.
Nie je to jednoduché, no moja cesta pokračuje ďalej. Zranené city sa raz zahoja a empatia už nebude mať k čomu sa upínať.

Komentáre

Zverejnenie komentára

Ďakovala

Obľúbené textové zvratky