Postihnutá o postihnutých

Pozerám do zrkadla a neverím, že odraz som ja. Necítim sa ako človek, nech je už je to akýkoľvek pocit. Pozorujem svoje modré oči a snažím sa nájsť aspoň kúsok nápovedy o tom, kto vlastne som.

Striehnem na odraz na vodnej hladine, na stopy v snehu a blate, na zvuky ozveny a stále neviem.

Neviem...

Moje obľúbené slovo a aby sme si to ujasnili raz a navždy: neviem je pomenovanie neurčitého stavu, ktorý je charakteristický pre moju existenciu.

Predstav si chaotickú spleť farieb, ktoré sa neustále hýbu a menia. Niekto sa ťa opýta, akú farbu a kde vidíš. To sa jednoducho nedá pomenovať, je to plynúci moment, ktorý sa nedá preniesť na inú živú bytosť bez toho, aby nestratil na svojom obsahu a kvalite.

Šialené? Pre mňa normálny, autistický deň. Môj mozog večne šrotuje a nedá sa to vypnúť. Vytáča ma, keď mi niekto hovorí, že s tým mám bojovať.

Je to rovnaká, prach sprostá kokotina, ako povedať epileptikovi aby potlačil záchvat.

Nemožné, nedá sa, nefunguje...

Cítim to! Dokážem odsledovať ako je podstata môjho Aspergra zakorenená v mojom mozgu, v jeho fungovaní a reakciách.

O to viac mi vrie krv, keď mi niekto povie, že autizmus vylieči diéta alebo nejaký šarlatán so savom či bylinkami.

Vtedy si želám, aby svet zhorel. Čo tam po celej osvete a snahe, keď ľudia uveria totálnym chujovinám. Len im priložiť hlaveň k čelu a stlačiť spúšť...

To je výhoda mojej mysle, môžem na tisíce spôsobov týrať dementov a hubiť ľudstvo. Rovnako ako môžem snívať o tisícoch paralelných osudoch mňa samej.

Ak by som mala tlačidlo na rozpútanie jadrovej apokalypsy, tak by som ho stlačila počas pitia piva a fajčenia brčka. 

Na ja...

Opakovaným dráždením sa stávam alergickou na ľudí. A možno je to vekom, keď už nemám čas a ani energiu na bullshity. Večne mi niekto hovorí ako mám žiť. Ako robím všetko zle a že ďalej nemôžem žiť život, ktorý nezapadá do štandardov. Furt točia o tom, aký smutný a neútešný musí byť môj život. Snažia sa ma nastrkať do uniformity, lebo nič iné sa nepripúšťa.

A to hovoria mne. Ja používam rebrík ako vešiak, lebo som nekonvenčná.

Stále to nechápem. Motkám sa svojím svetom, snažím sa nezavadzať a predsa sa mi do toho serú. Babrú moje vychodené cestičky a narúšajú krehkú rovnováhu.

Hej viem, psychológia ľudského správania nepustí a čím viac ju sledujem, tým viac vidím ľudí ako postihnuté zvieratá, ktoré príroda vymyslela z čírej malichernosti.

Ľudia nie sú zlí, len ľudstvo je príšerné...