Ozvena, ktorá zanikne skôr, než sa ozve

Trupáreň je jediné miesto, kde sa ešte objavujem taká, aká som okrem mojej mysli.

Motkám sa svetom s tisícom masiek a stovkami plášťov. Schovaná v pozadí aby nikto nezazrel moju skutočnú podobu. Večne mením tvar alebo ostávam v ťažkom neurčite, amorfná a neuchopiteľná. Ako dym v povetrí...

Nemám nikoho iného ku komu hovoriť, mám len Trupáreň skrytú v hlbinách internetu.

Čím som staršia, tým je to horšie. Cítim sa viac ako divé zviera, než ako človek. Mám rada svoje vychodené chodníčky, známe zákutia a krovia, kde sa niet čoho báť. No v pozadí vždy strašia tiene. Za svoj osobný priestor by som trhala mäso. Nenávidím, keď som ponorená do práce a nepočujem, že je niekto za mnou. Potom sa ani nie z pol metra za mnou ozve hlas a ja by som vypustila dušu od hrôzy.

Nie, nie a nie. Ľudia sa nesmú približovať, musia si držať odstup alebo sa aspoň ozývať, aby som sa spratala z cesty. Blízkosť je mi nepríjemná, spôsobuje mi úzkosť a nutkavú potrebu utiecť. A čím viac sa na mňa tlačí, tým viac unikám. 

Som ako to divé stvorenie, ktoré radšej zomrie od hrôzy a stresu, než by sa malo podvoliť a skrotnúť.

A tak utekám, v každej sekunde sa snažím udržiavať bezpečnú vzdialenosť. Čo iné čakať, keď sa neustále stretávam s nepochopením a násilnou snahu má zmeniť?!

Často rozmýšľam, či sa to ešte niekedy zmení, alebo bude môj svet už navždy ponorený do hrôzy z ľudí. Už chápeme, prečo tak veľké percento autistov spácha samovraždu. Svet je náročný, no ľudia sú peklom. Obmedzené, pokrivené a sebareflexie neschopné príšery, ktoré si ma mýlia s korisťou.

Byť iná je ťažšie, než som si kedy myslela.

Mám dosť bodov na to, aby ma šmarili na hranicu a upálili, lebo čo je iné, to je nebezpečné a netolerovateľné!

Všetky tie očakávania aká by som mala byť, ma už jednoducho nebavia.

Partnera nemám a asi ani mať nebudem, lebo ja potrebujem viac, než len penis a to pochopenie neprichádza ani v najobyčajnejších veciach. Konceptu rodiny nerozumiem, lebo mám nulové materské inštinkty a deckom by som si akurát tak nezvratne dokurvila život. Ľudia ako ja sa proste nemajú množiť ďalej a bodka. Od života očakávam iné, než byť domácim spotrebičom, chovnou sukou, obmedzenou bytosťou vyhasínajúcou v šedi a stereotype života.

Chcem sa venovať tomu, čo ma baví. Užívať si slobodu a nezávislosť, plaziť sa jaskyňami, žasnúť nad nádherným výhľadom, spať, keď som unavená, zabúdať na všetko okolo a byť len tu a teraz.

Bolí to.

Nevybrala som si, aká sa narodím. Nechcela som tak strašne dojebaný mozog, ktorý zo mňa spraví mimozemšťana. Je ťažké zmieriť sa s tým, že musím donekonečna čeliť priblblým otázkam, narážkam a nevyžiadaným radám, ktoré len zdôrazňujú ako ľudí nezaujíma, kto vlastne som. Zaujíma ich len to, že nezapadám do priemeru a chcú ma doň napchať.

Sme majstri sveta Cynizmu...

Túto noc sa budem milovať s hudbou, budem sa v noci milovať s textami. Na blane na dne bubnových útrob, basy ma omámia neškodnými drogami.