Horiace postele

Posteľ, pivo a hudba.

Potrebujem sa nadýchnuť. Viem, že život sa konštantne mení a predsa sa s tým neviem zmieriť. Na stole podpísaná výpoveď, lebo pandémia.

Všetka snaha vyletela von komínom a vychodené chodníčky už viac nikam nevedú. Neznášam to. Tak ja sa snažím dať svoj život dokopy, odložiť minulosť ako fotky schované v albume a miesto pokoja môžem zas hľadať cesty.

Pri podpise mi splašene behala hlavou len jediná myšlienka, ako sa postarám o Nežnú. Otvorili sme poslednú kapitolu a tá je všetko, len nie lacná. Tlačím desiatky eur každý mesiac, aby bol jej život hodný žitia. Kto nevie, ten si povie, že obyčajný starý pes. Robím, čo môžem a tá potvora zožerie čokoládového mikuláša aj s alobalom. Nežná si o prísnej diéte myslí svoje. S radosťou absorbuje tanier s koláčmi a zapije ho vínom. Mne vstávajú vlasy dupkom, odpadávam od hrôzy a ona si spokojne cupká životom.

Obe sme už dávno mali byť mŕtve a obe vzdorujeme osudu. Aká náhoda?!

Neznášam, keď sa ma niekto opýta, ako sa mám alebo čo cítim. Mám sa a cítim. Už dávno sa v tom nerýpem. Miesto rozplietania chaotickej guče, ju beriem ako je a má svoj vyhradený priestor. 

Je to ako pýtať sa krajiny ako v nej prúdi rieka. Rieka večne plynie, niekde silnejšie, niekde ako keby stála, svet pod hladinou je úplne iný, než aký sa zdá z brehu. Rieku nemožno vtesnať do slov, možno ju len cítiť a s mojimi pocitmi je to také isté. Plynú mojím vnútrom a ja plyniem s nimi. Vytvárame celok.

Som abivalentná, prežívam celú škálu protichodných pocitov a všetko medzi nimi. To je môj svet, nekonečná, večne sa meniaca, chaotická spleť pocitov. Netrpím nutkavou potrebou ich rozoberať na atómy a analyzovať ich. Sú a keď budú chcieť moju pozornosť, tak sa vylejú z brehov alebo vyschnú.

Mám pred tridsiatkou a ľudia na mňa začínajú intenzívnejšie pozerať ako na divnú, lebo stále nemám muža a deti. Ach, keby len vedeli, kto vlastne som...

Starí rodičia mi k narodeninám zaželali, aby som sa čo najskôr vydala a mala deti. Nevedela som, či sa smiať alebo plakať.

Žiaden muž mi nemôže ponúknuť viac, než ja sama. Jasné, môže mať plnú peňaženku, no ja nie som na predaj. Som polodivoká bytosť uväznená v tele človeka. Milujem svoje ticho, svoj svet, vychodené chodníčky a svoju pohodu. Aj tak mi nikto nemôže rozumieť, tak, ako by som si priala. A to je v poriadku...

Som len svoja, nikomu nič nedlžím, nie som k ničomu zaviazaná. Chlapi sú aj tak prijebaní tragédi, čitateľní ešte skôr, než otvoria ústa a obmedzení biologickou predispozíciou. Nezabudnime na výnimky, aby sa neurazili.

Nevyhovuje mi prispôsobovať sa a obmedzovať kvôli niekomu, kto mi môže ponúknuť akurát tak penis. To je primalá trhová hodnota na to, aby som sa vzdala svojho pohodlia, ktoré je na nezaplatenie.

A trepať chujoviny môžem aj tu...