V absolútnej tme

Sledujem krajinu z vlaku a neviem si spomenúť, kedy naposledy som niekam utekala ako dnes. Ako bonus sa ukázala líška.

Milujem sledovať meniacu sa krajinu. Vidieť všetky tie nádherné miesta, kde slnko svieti rovnako, no obloha má inú farbu.

Nikdy by mi nenapadlo, že sa svet môže tak drasticky zmeniť, že sa dožijem časov, ktoré hravo konkurujú mojim derealizačným epizódam. Plány a sny sa rozpleskli pri zrážke s nekompromisnou realitou. Každý mudrlant hlásajúci, že keď sa chce, tak sa dá, si teraz môže nasrať.

Tešila som sa na jar a začiatok jaskyniarskej sezóny, na výlety po banských štôlňach, ako si budem šetriť na vodičák a výbavu do jaskyne... A mnoho ďalšieho.

Všetko vyletelo do vzduchoprázdna s jedným veľkým otáznikom. Všadeprítomná neistota už mesiac okusuje podvedomie a každý spánok sa trestá nepríjemným snom.

Opäť povedomý pocit, ktorý som už nikdy nechcela zažiť. Bezmocnosť, môžem len čakať a dúfať v lepšie zajtrajšky. Čelím surrealizmu a absurdnosti doteraz nepoznaných rozmerov a jednou nohou mám neustále našliapnuté k derealizačnej. Ťažko nájsť kotviaci bod, keď sa všetko známe otriasa v základoch.

Ostáva len plynúca krajina za oknom.

Život berie a dáva. Hej, to aby som bola dopletená na kompletku.

Včera si oco nachystal prekvapenie v podobe výletu, bez bližších informácií. Dostala som všetko, čo mám rada a k tomu jaskyniarsku premiéru.

Príjemný roadtrip v komornej atmosfére, len my dvaja a nádherné zákutia Slovenska. Cesta cez bohom zabudnuté dedinky, ďaleko od všetkého, ma nikdy neprestane hladiť na duši. Zdanlivo nekonečné lesné serpentíny, krkolomné stúpanie do výšok a ako odmena dych vyrážajúci vyhľadať z Dobšinského kopca. Dokonale mätúci, nenápadný prameň, schovaný pod drevenou strieškou-miesto, kde sa Hron rodí na povrch. Kráľová hoľa dotýkajúca sa nebies a Telgárt len kúsok od nej. Iný svet tam hore, kde sa v tieni ešte stále skrývajú zvyšky snehu a lúky posiate šafránom.

Potom spolu s vodou, klesať pod zemský povrch a do absolútnej tmy. Myslela som, že klaustrofóbia sa má netýka. Omyl! Keď som sa mala plaziť po štyroch, vo vode a drasticky obmedzenom priestore, tak ma na moment ochromil strach. To by som však nebola ja, keby som neskúšala vlastné hranice.

Prišlo aj uvedomenie, že pri jaskyniarstve ide celý čas o život. Tam, v kráľovstve tmy, je človek vždy len návštevou. Nedá sa myslieť na nič iné, len na každý ďalší krok a pohyb. Jediné pošmyknutie môže skončiť pádom do priepasti odkiaľ by ma už nikdy nikto nevybral.

Na povrch som sa vrátila nadopovaná endorfínmi, s vyčistenou mysľou a uistením, že v tom chcem pokračovať.